Čo Kristov kríž urobil pred Bohom

Ordinačná práca Pavla Jurča

1.1 Úvod

V centre kresťanskej viery a nádeje stojí udalosť Kristovho kríža a jeho zmŕtvychvstania. Práve tu sa podľa kresťanskej tradície sústreďujú otázky zjavenia samotného Boha, otázka zmierenia človeka s Bohom ako i  otázka záchrany sveta. Kríž nie je okrajovou epizódou Ježišovho príbehu, ale jeho teologickým vyvrcholením.

Kríž však nie je jednoduchý symbol ani jednorozmerná odpoveď. Skôr pripomína vzácny drahokam. Dobre vybrúsený diamant. Je nesmierne cenný, no zároveň sa jeho krása mení podľa toho, z akého uhla sa naň pozeráme. Svetlo, ktoré cez neho prechádza, sa láme rôznymi smermi a vytvára odlišné, no pritom plnohodnotné obrazy. Podobne aj o Kristovom kríži možno hovoriť viacerými zmysluplnými a navzájom sa dopĺňajúcimi spôsobmi.

Táto práca si preto nenárokuje ponúknuť jediný správny výklad kríža. Rovnako si nenárokuje vyčerpať celé bohatstvo kresťanskej soteriológie. Skôr ide o pokus pomenovať, ako nad zmyslom Kristovho kríža premýšľam ja sám, a prečo sa mi tento spôsob čítania javí ako teologicky nosný. Vychádzam však z vedomia, že tradícia kresťanského myslenia rozvinula viacero interpretácií zmierenia, z ktorých každá zachytáva určitý aspekt biblického svedectva. Stručne ich spomínam s cieľom ukázať iba preto, aby bolo zrejmé, že som si vedomý toho, že moja perspektíva sa nachádza v rámci širšej tradície interpretácií zmierenia. 

Jednou z najstarších interpretácií je teória výkupného za zajatcov. Svet je vnímaný ako zajatý hriechom a smrťou, pričom Ježišova smrť predstavuje výkupné, ktoré vedie k oslobodeniu Božích detí.  S ňou úzko súvisí ranný pohľad na kríž známy ako Christus Victor, podľa ktorého Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním porazil mocnosti hriechu a smrti a nastolil nový poriadok života. V období reformácie sa do popredia dostáva teória trestnej substitúcie. Podľa nej Ježiš svojou smrťou nesie trest, ktorý mal pôvodne niesť človek. Ďalším prístupom je chápanie kríža ako morálneho príkladu. V tomto pohľade je Ježišova smrť vrcholným vyjadrením sebaobetujúcej lásky, ktorá má formovať život jeho nasledovníkov a odhaľovať násilné a nespravodlivé štruktúry sveta. V modernej teológii sa zároveň rozvinula aj teória obetného baránka, ktorá v Ježišovej smrti vidí odmaskovanie krutosti ľudí, ktorí majú sklon riešiť svoje vnútorné napätia a konflikty nespravodlivým násilím na nevinnom.

Som si vedomý toho, že svoje úvahy formulujem v takomto rámci širšej teologickej diskusie o zmysle Kristovho kríža. Neusilujem sa konkurovať iným teóriám zmierenia ani ich nahrádzať. Mojím cieľom je v dialógu s inšpiratívnymi autormi sformulovať niekoľko vlastných myšlienok, ktorými chcem vyjadriť svoj súhlas s duchovnými zásadami Cirkvi bratskej. 

Zároveň si uvedomujem, že plné uchopenie Božieho zásahu do ľudských dejín by si vyžadovalo otvoriť aj ďalšie zásadné témy, ako je Kristus ako večný Logos, zmŕtvychvstanie či Letnice. Ak sa však chcem aspoň pokúsiť priblížiť povolenému rozsahu tejto práce, musím sa vedome obmedziť na tému kríža a sledovať ju do hĺbky, nie do šírky. 

Táto práca sa sústreďuje na otázku, ktorá mi bola zadaná Študijným odborom Rady Cirkvi bratskej. Domnievam sa, že o zadaní mojej práce nemožno uvažovať inak než trinitárne. Kríž totiž nie je udalosťou, ktorá by sa odohrávala mimo Boha alebo nezávisle od neho. Najprv sa preto budem pýtať, kto je Ježiš, čo Kristov kríž znamená pre Boha samotného a čo sa v ňom deje medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Až potom sa pokúsim odpovedať na otázku, čo táto udalosť znamená pre nás.

1.2 Kto je Ježiš? 

Ježišova zvesť

Myslím, že pomôže, ak si udalosť kríža nasvietime cez kontext celého Ježišovho príbehu a jeho zvesti. Aspoň v náznakoch si tak môžeme načrtnúť, kto Ježiš bol, o čo mu išlo a čo sa snažil komunikovať. 

Už Philip Melanchthon zdôrazňuje, že „poznať Krista znamená poznať jeho dobrodenia“. Identita Ježiša je tvorená jeho príbehom a zvesťou. Ranná cirkev na otázku „Kto je Ježiš?“ odpovedala napísaním štyroch evanjelií, ktorými chcela ukázať jednotu jeho osoby, jeho diela a ich vzťah ku krížu.

Ježiš z Nazareta bol zvláštnym židovským rabbim, ktorého zvesť mala od začiatku výrazný rys milosti. V centre jeho ohlasovania nebola primárne hrozba súdu, ale prísľub blízkosti Boha. Keď Ježiš hovorí o Božom kráľovstve, nepredstavuje ho ako vzdialenú budúcu realitu ani ako ideál, ku ktorému by sa človek musel najprv morálne prepracovať. Jeho zvesť je dobrou správou o ospravedlnení z milosti a o vyslobodení tých, ktorí sú unavení, vinní a vytlačení na okraj. Karl Barth túto črtu Ježišovej zvesti vystihuje tým, že ju označuje ako „Slovo milosti“, ktoré nie je obžalobou ani morálnym hodnotením človeka, ale oznámením, že starý spôsob ľudského bytia stratil svoj základ. Ježišovo ohlasovanie tak nevyzýva človeka, aby sa sám stal spravodlivým, ale oznamuje mu, že Boh už konal v jeho prospech a tým spochybnil predstavu ľudskej sebestačnosti. Túto milosť Ježiš nekomunikuje len slovami, ale aj spôsobom života, najmä zdieľaným stolovaním s hriešnikmi a colníkmi.

Ježišovo ohlasovanie Božieho kráľovstva sa pritom odohráva v konkrétnom náboženskom kontexte. Obraz prichádzajúcej Božej vlády nebol v judaizme obdobia druhého chrámu ojedinelým motívom. Farizeji, zelóti aj eséni pracovali s nádejou na Boží zásah do dejín ako s odpoveďou na útlak a nespravodlivosť. Dokonca aj Ján Krstiteľ opiera svoju výzvu k pokániu o očakávanie blížiaceho sa Božieho kráľovstva. 

Boh Syn

Oproti týmto predstavám sa však Ježišova zvesť vyznačuje tým, že Božiu vládu neodhaľuje primárne ako budúcu udalosť, ale ako realitu prítomnú v jeho osobe. Božie kráľovstvo sa v Ježišovi nielen približuje, ale aj sprítomňuje. Ježiš tak nezvestuje ideál, ktorý by ho presahoval. Keď hovorí o Božom kráľovstve, hovorí o sebe ako o mieste, kde sa Božia milosť stáva prístupnou. Vidno to v jeho programovom vyhlásení v nazaretskej synagóge, v povolaní učeníkov k nasledovaniu jeho samého, v autorite, ktorú prejavuje v antitézach Kázne na hore, v opakovanom prekračovaní šabatových hraníc aj v odpúšťaní hriechov s božskou autoritou. Vo všetkých týchto momentoch spája Božiu blízkosť priamo so sebou. Keď Ježiš hlása Božie kráľovstvo, hlása seba samého. Rozhodnutie pre Ježiša sa tak stáva rozhodnutím pre Božiu vládu.

Tento osobný nárok je podložený jeho jedinečným vzťahom k Bohu. Jürgen Moltmann zdôrazňuje, že Ježiš zo svojho bezprostredného spoločenstva s Bohom prináša dobrú správu pre všetkých opustených. Ježiš sprítomňuje Božie kráľovstvo nie ako súdiacu, ale ako zachraňujúcu blízkosť. Evanjeliá opakovane dokladajú, že Ježiš oslovuje Boha spôsobom, ktorý vyjadruje jedinečný synovský vzťah, ako „Otče môj“. Ide o vzťah, ktorý nie je sprostredkovaný predovšetkým zákonom, zmluvou ani náboženskou tradíciou, ale o bezprostredné spoločenstvo Syna s Otcom. Práve z tejto blízkosti vyrastá autorita jeho zvesti. 

Pokiaľ sa Ježiš týmto spôsobom identifikoval s Bohom, zároveň tým vyjadroval vedomie, že Boh sa stotožňuje s ním i s jeho slovom. Evanjeliové rozprávanie túto vzájomnú identifikáciu výslovne vyobrazí najmä v príbehu Ježišovho krstu. Pri krste vidíme spoločenstvo celej Trojice: Syn vystupuje z vody, Duch zostupuje z neba a Otec prehovorí. Otcove slová pritom zásadným spôsobom opíšu obraz ktorý máme pred sebou. „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ 

Máme pred sebou obraz lásky. V kresťanskej teologickej tradícii bol tento výrok čítaný ako svedectvo o synovskom vzťahu Ježiša k Bohu. Otec sa prihlásil ku Synovi, ktorým je Ježiš z Nazareta. A vzájomný vzťah Trojičného Boha je zaľúbenie, láska a jednota.  Nicejsko-carihradské vierovyznanie ho neskôr vyjadrí pojmom homoousion, teda vyznaním, že Syn je „jednej podstaty s Otcom“. Teologicky povedané, ide o vyznanie Božej jednoty, ktorá sa v biblickom svedectve neukazuje ako abstraktná vlastnosť, ale ako vzťah lásky.

Hĺbka tohto vyznania je podobne zachytená aj vo Vyznaniach viery CB, ktoré pri téme Trojice rozprávajú práve o tejto milujúcej jednote troch osôb. “Veríme v jedného Boha, dokonalého vo svojich vlastnostiach a činoch, večne prebývajúceho v milujúcej jednote troch osôb, Otca, Syna a Svätého Ducha. Tieto tri osoby tvoria dokonalú jednotu, každá je plne Boh a večne existujú ako trojjediný Boh.”

Smrť Ježiša

Ježišovo pôsobenie vrcholí smrťou na kríži, ktorá sa odohráva v konkrétnom historickom a náboženskom kontexte. Ježiš zomiera smrťou, ktorá bola podľa rímskeho práva určená pre utečených otrokov a pre tých, ktorí boli považovaní za vzbúrencov voči rímskej moci. Ukrižovanie slúžilo ako politický trest namierený proti tým, ktorí ohrozovali sociálny a politický poriadok impéria. Aj preto v prostredí Palestíny bol tento spôsob popravy často spájaný s ozbrojenými povstalcami. Z tohto dôvodu bol tento trest uplatňovaný aj voči zelótom. Pilát odsudzuje Ježiša ako osobu, ktorá predstavuje hrozbu pre cisársku autoritu. Z rímskeho pohľadu Ježiš zomiera ako politický burič. 

Popri tom však Pilátov rozsudok vzniká pod tlakom náboženských autorít. Ježišove slová a činy sa jeho náboženským kritikom javili ako rúhanie. Ježiš sa staval nad Mojžišov zákon, prekračoval predpisy o sobote a odpúšťal hriechy s autoritou, ktorú si nárokoval ako Boží Syn. Z perspektívy zákona bol preto považovaný za heretika. Avšak najmä na základe svojej sebaidentifikácie s Božím kráľovstvom a s Bohom samotným je Ježiš odmietnutý náboženskými vodcami. 

Popri tejto politickej poprave a náboženskom odmietnutí však Ježišova smrť otvára ešte ďalšiu rovinu. Práve tu sa začína otázka nie len historického, ale i teologického významu.

Smrť Syna

Synoptické evanjeliá sa zhodujú v tom, že Ježišova smrť na kríži je sprevádzaná hlbokou úzkosťou a hrôzou. Markovo evanjelium uvádza, že zomiera s hlasným výkrikom. Tomuto výkriku predchádza jeho zvolanie: „Bože môj, prečo si ma opustil?“ 

Ježiš počas svojho života žil v dôvernom vzťahu k Bohu, ktorého oslovoval ako Otca. Vo svojom učení aj konaní zvestoval Božiu blízkosť, milosť a prítomnosť. Práve na tomto pozadí nadobúda jeho smrť na kríži osobitnú vážnosť. Ako zdôrazňuje Jan Milíč Lochman, „ak máme pochopiť hĺbku tohto utrpenia, musíme si uvedomiť súvislosť s Ježišovým životom a posolstvom. Ježiš kázal, ba žil v nedostižnej Božej blízkosti, v blízkosti svojho Otca.“ Ježiš zažíva a hlása Boha Otca ako lásku a milosť. 

Práve tento dôverný vzťah k Bohu tvorí vnútorné pozadie Ježišovej smrti. Evanjeliá vykresľujú Ježišovu smrť ako skúsenosť radikálneho rozporu. Ten, ktorý celý svoj život žil z vedomia Božej blízkosti, zomiera v skúsenosti opustenia. Ježiš svoju smrť prežíva ako opustenosť práve tým Bohom, ktorého sa odvažoval nazývať “Otče môj.”  Boží Syn, ktorý je jednej podstaty s Bohom Otcom, zomiera opustený práve týmto Otcom. 

Jürgen Moltmann v tomto bode interpretuje Ježišovu skúsenosť ako skúsenosť pekla. Podľa neho spočíva najhlbšie pekelné utrpenie nie v samotnej bolesti či smrti, ale v bytí opusteným Bohom pri plnom vedomí jeho milostivej blízkosti. Tento stav opisuje slovami: „A práve toto: byť pri plnom vedomí milostivej Božej blízkosti opustený Bohom a byť vydaný ku smrti zavrhnutého, práve toto sú pekelné muky.“ Moltmannovu tézu možno zhrnúť tak, že beznádej pekla sa najradikálnejšie ukazuje tam, kde zomiera Bohom opustený človek, ktorý Boha nikdy neopustil.

Ak však smrť Syna znamená skúsenosť opustenosti Otcom, potom sa kríž nevyhnutne stáva otázkou samotného Boha. Kríž už nemožno chápať len ako miesto ľudskej tragédie, ale ako udalosť, ktorá sa dotýka samotného Božieho bytia a jeho vnútornej identity.

Táto interpretácia kríža ako udalosti, ktorá sa dotýka samotného Boha, nezostáva v modernej teológii osamotená. Podobným smerom uvažuje aj Eberhard Jüngel, ktorý chápe kríž ako miesto, kde sa odhaľuje samotné Božie bytie. Jüngel píše: „Tým, že živý Boh vo svojej božskosti nesie Ježišovu smrť, tým, že večnosť svojho bytia zaťažuje Ježišovým ukrižovaním, ukazuje svoje božské bytie ako živú jednotu života a smrti.“ Kríž tu nie je len miestom ľudskej tragédie, ale udalosťou, v ktorej sa Boh sám zjavuje. V rovnakom diele Jüngel ide ešte ďalej, keď tvrdí, že „najkratším vyjadrením Trojice je božský čin kríža.“  Kríž je tak chápaný ako udalosť, v ktorej sa Božia trojičná identita nielen zjavuje, ale aj uskutočňuje. Večné Božie bytie sa tu vyjadruje v konkrétnej dejinnej udalosti bez toho, aby prestalo byť večné.

Aj Karl Barth kladie kríž jednoznačne do centra Božieho konania. „Je to “Áno”, ktoré uskutočňuje tým, že sám trpí skrze človeka, spolu s človekom a pre človeka, tým, že na seba berie smrť človeka.“ Kríž je tu chápaný ako slobodné Božie rozhodnutie niesť ľudskú smrť a utrpenie v Kristovi.

Ježišovu smrť preto nemožno vyčerpať historickými alebo právnymi vysvetleniami. Nestačí ju chápať iba vo vzťahu ku konfliktu s náboženskými autoritami a požiadavkám zákona. Ani vo vzťahu k Rimanom, ktorí sa zľakli ohrozenia politickej moci. Evanjeliové svedectvo vedie k tomu, aby bola Ježišova smrť chápaná predovšetkým vo vzťahu k Bohu, ktorého Ježiš oslovoval ako Otca. V tomto zmysle sa otázka kríža stáva nevyhnutne teologickou otázkou. Kríž nie je len udalosťou medzi Ježišom a ľuďmi, ale dotýka sa samotného vzťahu medzi Synom a Otcom. Práve preto kresťanská teológia tvrdí, že v udalosti kríža sa odhaľuje niečo z vnútorného diania Boha.

1.3 Čo znamená Ježišov kríž pre Boha samotného? 

Pokúsil som sa doteraz ukázať, že otázka „čo dosiahol Kristov kríž voči Bohu“ má zmysel vtedy, ak o Bohu premýšľame trinitárne a o kríži ako o udalosti, ktorá sa odohráva v samotnom živote Trojice. Kríž potom nemožno chápať ako vonkajší akt namierený iba k človeku, ale ako vnútorné dianie Boha, ktoré sa deje pre človeka. Kristov kríž pre Boha znamená, že opustenosť a smrť sa stali Božím fenoménom.  Kríž tak vystupuje ako miesto, kde sa Božie konanie voči svetu odohráva skrze opustenosť a smrť. Aké mystérium Boha sa na Kristovom kríži poodhalí? 

Pokúsim sa tejto udalosti porozumieť presnejšie a to tým, že sa dotknem biblického jazyka, ktorým Nový zákon opisuje samotné jadro kríža. Práve tu zohráva kľúčovú úlohu Pavlovo používanie slovesa παραδίδωμι – „vydať“, „odovzdať“. V nasledujúcej časti sa vedome opieram o Moltmannovo chápanie kríža. Nie preto, že by som chcel preberať jeho systém alebo jazyk, ale preto, že v jeho uvažovaní nachádzam myšlienky, ktoré Cirkev bratská vyznáva už vo svojich článkoch viery. Najmä články 6 a 8 ukazujú, že kríž nie je len miestom ľudskej spásy, ale aj miestom, kde sa dáva spoznať Boh sám.

Súd ako vydanie 

Sloveso παραδίδωμι sa v pašijových príbehoch prekladá ako „vydať“, „odovzdať“ alebo „predať“.  Rovnaké sloveso používa aj Pavol, pričom mu dáva dôležitý teologický význam. V Liste Rimanom ním opisuje Boží hnev a súd. Boh podľa Pavla „vydáva“ bezbožných ľudí ich vlastnej bezbožnosti. V pasáži 1,18-32, Pavol trikrát používa tvar παρέδωκεν („vydal“).  Boh ich vydal “napospas nečistote,“ (v. 24), „hanebným vášňam“ (v. 26) a „skazenému rozumu“ (v. 28). Boží hnev sa tu neprejavuje ako externý represívny zásah, ale ako akt vydania človeka následkom jeho vlastnej voľby. Samotné „vydanie“ je formou súdu. Boh ponecháva človeka realite, ktorú si zvolil a táto realita sa stáva jeho osudom.

Takéto chápanie súdu však nie je Pavlovým novotvarom. Vyrastá zo staršej biblickej tradície, v ktorej sa vina a trest chápali ako navzájom prepojené skutočnosti. Nie ako dve oddelené udalosti, ale ako dve strany toho istého procesu. Takto sa napríklad interpretoval aj trest babylonského exilu. Anglikánsky teológ N. T. Wright upozorňuje, že Boží súd nad Izraelom v podobe exilu neznamená náhle porušenie zmluvy zo strany Boha. Skôr ide o dôsledok toho, že Boží ľud sa od zmluvy postupne odvrátil svojimi činmi, nemilosrdnosťou a modloslužbou. Alebo Walter Brueggemann poukazuje na to, že Boží súd nad Izraelom nie je svojvoľným zásahom zvonka, ale vyplýva zo samotnej štruktúry zmluvného vzťahu.

Domnievam sa, že túto logiku nachádzame aj v Liste Rimanom. Boh ponecháva tých, ktorí sa od neho odvrátili, v stave opustenia. Bezbožnosť a opustenosť Bohom sa tu navzájom prelínajú. “Boží súd spočíva v tom, že Boh vydáva ľudí skaze, ktorú si sami zvolili, a v ich opustenosti ich opúšťa.” 

Tak to interpetuje aj Ernst Käsemann vo svojom komentári k Listu Rimanom. Podľa neho Boží súd nespočíva v externom represívnom zásahu, ale v tom, že Boh „vydáva vinných oddeleniu od seba samého, ktoré si sami želajú“. Ako to výstižne vyjadril C. S. Lewis: „Na konci existujú len dva druhy ľudí: tí, ktorí hovoria Bohu ‘Buď vôľa tvoja’, a tí, ktorým Boh napokon povie: ‘Buď vôľa tvoja.’“ Boží súd je v tomto zmysle dovŕšením ľudskej voľby.  Človek sa stáva tým, čím chce byť, totiž stvorením vydaným porušenosti vlastnej stvorenosti.

Preto Boží súd nie je len skutočnosťou, ktorá by čakala hriešnikov až v budúcnosti. Pavol ho vidí už teraz v prázdnote a dehumanizujúcich dôsledkoch pohanskej modloslužby ako aj v tvrdosti zákonníckej, neľudskej spravodlivosti u židov. Vina a trest tu nie sú oddelené časom. Sú to dve strany tej istej mince. Boh v súde ponecháva človeka jeho vlastnej slobode, ktorá sa môže obrátiť proti nemu samému, proti stvorenému poriadku, proti vlastnej ľudskosti a proti dobru. 

Súd sa tak prejavuje v tom, že Boh človeka ponecháva v opustenosti, ktorú si zvolil. Medzi človekom a Bohom vzniká vzdialenosť a odcudzenie. Tento motív nachádzame už v biblickom príbehu o raji. Božia prítomnosť, ktorá bola pre Adama pôvodne zdrojom istoty a blízkosti, sa po páde stáva hrozbou. Adam sa pred tým istým Bohom skrýva, hanbí sa a bojí. Božia inakosť, zakúšaná z priestoru opustenia a hriechu, sa javí ako desivá. Práve pre túto vzdialenosť medzi Bohom a človekom používajú biblickí autori obrazy hnevu či nepriateľstva.

Súd, hnev či nepriateľstvo teda spočíva v tom, že Boh človeku dovolí zotrvať v opustenosti, v ktorej následne zažíva odcudzenie od Boha, od druhých ľudí, od seba samého a napokon aj od zmyslu života ako takého.

Kríž ako vydanie 

Ako môže byť Kristovo opustenie Bohom zdrojom záchrany pre druhých? Práve tu Pavol zásadným spôsobom premieňa význam slovesa παραδίδωμι. To isté sloveso, ktorým v Liste Rimanom opisuje Boží súd nad bezbožnosťou sveta, používa aj na vyjadrenie Božieho konania v Kristovom kríži. V ôsmej kapitole Listu Rimanom Pavol píše: „Ako by nám ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých, nedaroval s ním všetko?“

Kristova agónia opustenia je tu chápaná ako Otcovo vydanie Syna. Toto vydanie nemožno oddeliť od Božieho súdu, ale je jeho konkrétnou podobou: súdom, v ktorom Boh Syna nevyslobodzuje z opustenosti, ale ponecháva ho jej plnej váhe. To, čo Pavol nazýva vydaním, je tým istým, čo evanjeliá opisujú ako opustenosť a čo možno označiť ako Boží súd.

Kríž ako zástupné sebavydanie Boha

Toto dianie sa odohráva za bezbožných. Za tých, o ktorých Pavol v úvodných kapitolách Listu Rimanom hovorí ako o vydaných vlastnej bezbožnosti. Za tých, ktorí žijú v hriechu a v opustenosti, ktorú si zvolili. Apoštol tento paradox vyjadruje koncentrovane slovami: „Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou.“ N. T. Wright v tejto súvislosti zdôrazňuje, že Pavol v 2Kor 5,21 hovorí o Kristovi ako o tom, ktorý „v plnosti vstúpil do miesta odsúdenia hriechu“, teda do priestoru zmluvného súdu, ktorý mal pôvodne dopadnúť na bezbožných.

To, čo bolo v prvých kapitolách Listu Rimanom pomenované ako súd, sa v Kristovi stáva nástrojom záchrany. Ten, ktorý nepoznal opustenie, ale žil v jednote lásky so svojím Otcom, sa stal opusteným pre opustených. Ten, ktorý nepoznal hriech, sa stal hriechom pre hriešnych. Títo už viac nie sú opustení Bohom, pretože Boh vydal svojho Syna do opustenosti za nich.

V tomto vydaní a opustení leží základ ospravedlnenia hriešnikov a prijatia Božích nepriateľov. V tomto bode sa zreteľne ukazuje zástupný rozmer Kristovej obete: vydaný za vydaných, odsúdený za odsúdených, aby opustení mohli byť prijatí.

Otec vydáva Syna na kríž, aby sa stal Otcom opustených. Syn je vydaný smrti, aby sa stal Pánom nad živými aj mŕtvymi. Opustení hriešnici sú tak pozvaní aby sa v zjednotení s Kristovou opustenosťou stretli s Bohom samotným. 

Tu môžeme spolu s Vyznaniami viery CB povedať: “Hriešnikovi, … ktorý sa v pokání a vo viere obracia k živému Bohu, dáva Boh svojím slovom účasť na Kristovej smrti a vzkriesení. Človeku je odpustené, stáva sa ospravedlneným údom Kristovho tela, Božieho ľudu, a znovuzrodeným Božím dieťaťom, je oslobodený pre nový život…” 

Trojjediný sebavydávajúci sa Boh

Boh sa nepribližuje ľudskej opustenosti ako pán, ktorý posiela svojho sluhu, aby splnil dôležitú misiu vo vzdialenej zemi.  Ježiš na kríži neprichádza pred Boha ako vzdialený agent, ktorý musí čosi spraviť aby upokojil úplne inú entitu. Na kríži sa zjavuje Božie vydanie, Božia opustenosť a v tom celom Božia láska. 

„Boh sám bol zlomený, bol zranený a trpel, pretože objal tých, ktorí nemali byť objatí.” Povie nám protestantský teológ Adam Johnson. “Samozrejme, že toto zlomenie, zranenie a utrpenie Boha sa deje diferencovaným spôsobom zodpovedajúcim trojitému spôsobu bytia vlastnému Bohu ako Otcovi, Synovi a Duchu Svätému – ale bolo to skutočné utrpenie jediného Boha. O tejto udalosti hovoríme nesprávne, ak hovoríme o tom, že Otec vylieva svoj hnev na Syna, akoby ten bol entitou alebo bytosťou odlišnou od neho samého.”

Opustenosť Syna zasahuje aj samotného Otca. Zatiaľ čo Syn v opustenosti trpí samotné umieranie, Otec prežíva stratu. Otcova bolesť je iná než Synova. Syn trpí v opustení, Otec prežíva nekonečnú bolesť lásky spojenej so stratou Syna. Adam Johnson to vyjadruje obrazom obetovania. Trojica na kríži sa zjavuje ako Boh podstupujúci dokonalú obeť lásky. Boh je ten, ktorý pre lásku dokáže obetovať, dokáže sa obetovať a zároveň je duch obetujúcej sa lásky. Obetujúci-Obetovaný a Duch sprevádzajúci a umožňujci obetu. Otec je vydávajúci, Syn je vydaný a Duch oboch spája do jedného aktu vydania. Boh je obeta, Boh je sebavydanie. 

Veľmi podobne o tom hovorí aj Moltmann: “Syn trpí umieranie, Otec trpí smrť Syna. Bolesť Otca je pritom rovnako závažná, ako smrť Syna. Synovej strate Otca odpovedá Otcova strata Syna a pokiaľ sa Boh ustanovil ako Otec Ježiša Krista, potom v smrti Syna utrpí tiež smrť svojho otcovstva.” 

Láska 

Keď apoštol Pavol rozpráva o Ježišovej opustenosti na kríži tak toto vydanie označuje za akt lásky. Jánovská teológia to opisuje onou známou vetou: “Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby ho spasil.” Tento rozmer Ján rozvíja aj vo svojom liste. Akt poslania a vydania Syna jednoznačne vychádza z Božej lásky. “Boh je láska,” povie nám Ján. “Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby sme skrze neho mali život.”

Boh je láska. Boh existuje v láske. Láska v diani kríža. Syn vo svojom umieraní zažíva bremeno opustenej, neopätovanej lásky k Otcovi, zatiaľ čo Otec trpí bolesť straty.  To, čo z tohto vzťahu vychádza, je Duch lásky, ktorý pozná bolesť lásky Otca a Syna. Tento Duch lásky tvorí lásku pre opustených ľudí a oživuje mŕtvych. Táto bezpodmienečná láska, prameniaca z bolesti Otca a umierania Syna, na kríži objíma všetkých opustených, aby im priniesla nový život Ducha.

“Boh je láska.” Povie Jürgen Moltmann “Trojičné učenie sa dá chápať ako interpretácia základu, diania a skúsenosti tejto Lásky. Lásky ako diania v bezcitnom zákoníckom svete. Je to interpretácia vrúcnej, nepodmienenej a neobmedzenej lásky, ktorá sa deje, zasahuje každého nemilovaného a opusteného, nespravodlivého aj bezprávneho a daruje mu novú identitu, tj. oslobodzuje ho od noriem spoločenských identifikácií a od ochrancov spoločenských noriem a modloslužobných idolov.”

Boh je láska. Boh je láska, ktorá pozná bolesť straty, bolesť opustenosti, bolesť hriechu,  viny a hnevu, bolesť odcudzenosti a bolesť milovania odmietajúcich nepriateľov. 

1.4 Záver

Čo teda dosiahol Kristov kríž voči Bohu? Ak berieme vážne trinitárne východisko tejto práce, potom kríž nemožno chápať ako udalosť, ktorá sa deje mimo Boha, ani ako transakciu medzi oddelenými stranami. V kríži ide o Božie vlastné dianie. Trojjediný Boh, ktorý sa zjavil v Kristovi ako láska, ako jednota, ako jedna podstata v troch hypostatických osobách sám seba zástupne vydáva za všetkých vydaných, stáva sa hriechom a zažíva opustenosť Bohom v smrti na kríži. Otec vydáva Syna, Syn prijíma vydanie a Duch nesie a sprítomňuje tento akt lásky ako jednotu Božej vôle a Božieho konania. Kríž je preto udalosťou, v ktorej sa Boh dáva poznať ako ten, kto sa z lásky dotýka toho, čo je pre človeka najtemnejšie.

Boh tak vstupuje do priestoru ľudskej opustenosti, hriechu a smrti, teda do reality odcudzenia od Boha a života. Opustenosť, ktorú hriech vytvára medzi Bohom a človekom, je na kríži dotknutá z opačnej strany. Božie objatie opustenosti kríža spôsobuje, že hriech, opustenosť, odcudzenie, bolesť a smrť sa stávajú Božími fenoménmi. Smrť je v Bohu. Smrť je v kríži vzatá do Božieho diania. Boh sám berie na seba to, čo človeka od Boha oddeľuje. Nie preto, že by Otec potreboval byť upokojený, ale preto, že Božia láska ide až na dno ľudskej vzdialenosti.

Boh sa tak stáva Otcom hriešnikov, opustených, odcudzených, chorých, slabých a zomierajúcich a stretáva sa s nami práve tam. Robí to isté, čo Ježiš konal počas svojej pozemskej služby voči konkrétnym ľuďom, ktorých stretával, no teraz sa tento Boží pohyb dotýka všetkých ľudí naprieč dejinami. V momentoch našej biedy, našej opustenosti, choroby a smrti. V tomto Božom zostúpení do ľudskej opustenosti sa deje zmierenie. Človek je zmierený s Bohom preto, že Boh sa v Kristovi dostal až tam, kde bol človek Bohu najvzdialenejší. V utrpení, hriechu a smrti. Boha a transformatívnu moc Ducha nestretávame v momentoch ľudskej a náboženskej veľkosti, majestátu a slávy, ale tam, kde sa otvárame zlomenosti pred realitou nášho hriechu o odcudzenosti. Tam sa stretávame spolu s Kristom v Bohu. Tým dokazuje silu a skutočnosť svojej lásky, ktorá v sebe dokáže objať aj toho druhého, aj toho úplne vzdialeného, aj nepriateľa. Otec, posiela svojho Syna lebo miluje odcudzených a hriešnych ľudí. 

Tým sa napokon vraciame k otázke, čo kríž dosiahol voči Bohu. Nejde len o to, že kríž mení náš vzťah k Bohu. Kríž zjavuje, aký Boh je. Boh sa ukazuje ako láska, ktorá sa nevzdáva ani vtedy, keď je odmietnutá, a ktorá dokáže niesť aj cenu straty. Ak je pravda, že Otec v kríži trpí stratu Syna a Syn trpí opustenie Otca, potom sa Božia láska ukazuje ako láska, ktorá pre spásu sveta podstupuje vlastnú bolesť. To je jadro teologickej odpovede, ktorú som sa v tejto práci pokúsil rozvinúť.

Hádam najlepšie to pár týždňov pred svojou popravou vyjadril nemecký teológ Dietrich Bonhoeffer. “Boh, ktorý je s nami, je Boh ktorý nás opúšťa. Boh sa necháva vytlačiť zo sveta na kríž. Boh je vo svete bezmocný a slabý. Kristus nám nepomáha silou svojej všemohúcnosti, ale silou svojej slabosti – svojím utrpením. Náboženstvá odkazujú človeka  v jeho núdzi k božej moci vo svete, evanjeliá ukazujú bezmocnosť a utrpenie Boha – len trpiaci Boh nám môže naozaj pomáhať.”

1.5 Bibliografia

BARTH, Karl. Church Dogmatics: Volume IV The Doctrine of Reconciliation. Londýn: T&T Clark, 2009. ISBN 9780567411129.

BARTH, Karl. Die Kirchliche Dogmatik II/2: Die Lehre von Gott. Zürich: Theologischer Verlag, 1988. ISBN 3-290-11611-5.

BEILBY, James K. a EDDY, Paul Rhodes. The nature of the atonement: four views. Downers Grove, Ill.: IVP Academic, c2006. ISBN 978-0-8308-2570-7.

BONHOEFFER, Dietrich. Na cestě k svobodě.: (listy z vězení). Cesty. Praha: Vyšehrad, 1991. ISBN 80-702-1081-8.

BRUEGGEMAN, Walter. Theology of the Old Testament: Testimony, Dispute, Advocacy. Minneapolis: Augsburg Fortress, 1997. ISBN 0-8006-3765-8.

JOHNSON, Adam J. Atonement: A Guide for the Perplexed. Bloomsbury T&T Clark, 2015. ISBN 978-0-567-42468-6.

JÜNGEL, Eberhard. God as the mystery of the world: On the Foundation of the Theology of the Crucified One in the Dispute between Theism and Atheism. 2.vydanie. Londýn: Eerdmans Publishing, 2014. ISBN 978-0-5676-5983-5.

KÄSEMANN, Ernst. Commentary on Romans. Grand Rapids: Eerdmans Publishing, 1980. ISBN 0-8028-3499-X.

LEWIS, C.S. Great Divorce. Adobe Digital Edition. Londyn: HarperCollins, 2009. ISBN 9780061947353.

LOCHMAN, Jan Milič, Krédo: základ ekumenické dogmatiky. Praha: Kalich, 1996. ISBN 80-7017-960-0.

MOLTMANN Jürgen, Ukřižovaný Bůh: Kristův kříž jako základ a kritika křesťanské teologie. Praha: Biblion, 2023. ISBN 978-80-88642-00-8.

PAUCK Wilhelm, Melanchthon and Bucer (The Library of Christian classics). Sv.19. Philadelphia: Westminster Press, 1969. ISBN 978-0664220198.

PUGH, Ben a EDDY, Paul Rhodes. Atonement theories: a way through the maze. Eugene, Oregon: Cascade Books, 2014. ISBN 978-1-62032-853-8.

RATZINGER, Josef. Úvod do křesťanství. Ekniha. Brno: Petrov, 1991. ISBN 80-85247-13-5.

SANDERS, E.P. JUDAISM Practice and Belief: 63 BCE-66 CE. Londýn: SCM PRESS, 1992. ISBN 0334 02469 2.

SOLOMON, Marty a BILLINGS, Brent. Bema Podcast: Hebrews — Atonement 101. Online. 30 April 2020. Dostupné z: https://www.bemadiscipleship.com/166. [cit. 2026-02-02].

STOTT, John R.W. Kristův kříž. Bratislava: Porta libri, 2003. ISBN 80-89067-10-7.

WRIGHT, N. T. The Testament and The People of God: Christian origins and the question of God. Londýn: SPCK, 1992. ISBN 0-281-04593-3.

WRIGHT, N.T. The Day the revolution began. HarperOne, 2016. ISBN 978-0062334381.