> Knižnica

zeny1

Dve oči však jedna tvár

Komplementárny či egalitárny?

Stretám sa s mladými pármi. Pripravujem ich na manželstvo. Na treťom stretnutí sa rozprávame o komplementárnosti. „Kľúčom k manželskej jednote“, vravievam im, „je komplementárnosť muža a ženy“.  Komplementárne znamená vzájomne sa dopĺňajúce: Dve rovnocenné no odlišné bytosti sa dopĺňajú tak, že spolu tvoria celok novej kvality. Ten zázrak si nosíme v hlave pod čelom, po oboch stranách nosa: Dve oči v jednej tvári. Na svet sa dívame z dvoch odlišných uhlov. Dva pohľady sa spájajú v jedinom videní. Ak by sme sa dívali iba jedným okom, svet by stratil hĺbku, prestali by sme vnímať priestor. Podobne je to s mužom a ženou; sú dvoma očami v jednej tvári. Tvár predstavuje celok človeka, jedno oko predstavuje mužské vnímanie sveta, druhé predstavuje  ženské vnímanie. Muž a žena spolu tvoria celého človeka, iba spolu poznávajú hĺbku celej ľudskosti.

Dostal som zadanie: Mám napísať biblické zdôvodnenie tzv. egalitárneho pohľadu na vzťah muža a ženy. Egalitarizmus zdôrazňuje rovnosť: Všetci ľudia sú si rovní vo svojej hodnote, preto im prináleží i rovnocenné postavenie v spoločnosti.  Protipólom egalitárneho má byť tzv. komplementárny pohľad. Obávam sa, že môj text nebude celkom  zodpovedať zadaniu. Nech premýšľam, ako viem, egalitárny  princíp neviem postaviť proti princípu komplementárnosti. Vnímam ich ako nedeliteľné prvky toho istého princípu. Veď muž a žena môžu byť navzájom komplementárni iba pod podmienkou, že vo svojej odlišnosti k sebe zaujímajú rovnocenné – symetrické postavenie.  Vo svojom príspevku budem obhajovať jednotu komplementárneho a egalitárneho princípu. Moje kritické poznámky budú patriť patriarchálnemu hierarchizmu, ten totiž stavia muža a ženu do asymetrického – nerovnocenného vzťahu.

 

Adam a Eva

Začnem od Adama. V príbehoch o počiatkoch vecí z knihy Genezis sú totiž položené základy biblického obrazu človeka. Tu v prvotnej nahote vidíme, čo to znamená byť mužom, čo to znamená byť ženou i to, ako tí dvaja spolu tvoria celok človeka.

Dva  obrazy  stvorenia

V Genezis máme dva obrazy stvorenia. Prvý je vykreslený vecne. (1. kap + 2. kap, 1 – 4a) Boh je tu predstavený ako Duch, neviditeľný a všadeprítomný. Svojím slovom, vrstva za vrstvou, tvorí svet. Druhý text je obrazný. Používa symbolický jazyk. ( 2. kap, 4b – 3. kapitola). Tu je Boh predstavený ako obmedzená lokalizovaná postava. Človeka vymodeluje z hliny. Večer sa Boh prechádza po záhrade. Keď sa Adam a Eva  skryjú, musí ich hľadať, akoby nebol vševediaci a všadeprítomný. V záhrade rastú dva podivné stromy.  Jeden symbolizuje možnosť večného života, druhý možnosť smrti.  Aký je vzťah medzi prvým a druhým príbehom? Prvý príbeh vrcholí šiestym dňom. Boh povie: „Stvorme človeka na svoj obraz.“  Druhý príbeh nám v symboloch  osvetľuje, čo ten Boží obraz v človeku znamená.

Adam

Hebrejské slovo „adam“ sa nedá preložiť bez istých nedostatkov. Jeho doslovný význam je „zemský“. Najčastejšie sa prekladá ako človek. Tak je to i v texte Genezis. Všade tam, kde v slovenčine čítame človek, v hebrejskom texte stojí adam (v 1 – 5. kapitole). V 27. verši prvej kapitoly čítame„Boh stvoril adama na svoj obraz; na obraz Boží ho stvoril, ako muža a ženu ich stvoril.“ Originálny text teda hovorí, že adam je muž a žena. To isté opakuje prvý verš piatej kapitoly: „Toto je rodokmeň adama. Keď Boh stvoril adama, utvoril ho na Božiu podobu. Ako muža a ženu ich stvoril, požehnal ich a dal im meno adam.“  O človeku sa v tých textoch vypovedá raz v jednotnom, inokedy v množnom čísle: stvoril ich. Podobne i   Boh o sebe vypovedá v množnom čísle: Stvorme človeka… Nie div, že tu starí kresťanskí teológovia videli prvý biblický odkaz k tajomstvu Trojice: Boh je Jeden a predsa je vzťahom troch Božích osôb. Trojjediný Boh tvorí dvojjediného človeka – muža a ženu. Majú sa stať jedným telom. Jedným telom sa fakticky stávajú v tom treťom, čo sa z nich narodí.

Samota

Druhý príbeh dáva obsah Božiemu výroku: „Stvorme človeka na svoj obraz“. Kým v prvom príbehu vidíme, ako Boh stvoril  svet slovom, v druhom príbehu vidíme, ako človek svojimi slovami dáva mená tomu, čo Boh stvoril. Uprostred sveta Boh utvoril bytosť obdarovanú  jazykom. Človek vytvára jazyk.  V tom je prvý rozmer obrazu Boha v človeku: Stvoriteľ stvoril človeka na svoj obraz, stvoril ho ako tvorcu.  V jazyku sa prejavuje tvorivé vedomie človeka.  Mojžišovi sa  Boh predstavil ako „Som, ktorý Som“. Moje meno je „Ja som,“ povedal mu. A človek? Bytostným menom každého človeka je tiež ono tajomné  „Ja som“. Tu  sa v ľudskom obmedzenom  vedomí zrkadlí nekonečné  vedomie Boha. Človek si uvedomuje svet a seba v ňom: „Ja som sám sebou, ja som sám…“  Tieňom vedomia seba samého v človeku je skúsenosť samoty. „Boh videl, že je to dobré“, opakuje sa znova a znova v prvej kapitole. V druhej kapitole Boh po prvýkrát povie: Nie je to  dobré. „Nie je dobré človeku byť  osamote.“ Adamova samota potrebuje pomoc.

Pomoc 

Adam je sám. Nad ním je Boh; ten ho dokonale pozná, adam však  Boha dokonale poznať nemôže, presahuje ho o nekonečno. Pod ním je zas celý rad stvorených bytostí. Oproti týmto bytostiam je adam podobný Bohu. Dáva im mená, poznáva ich, no ony ho nemôžu poznať rovnocenným poznaním. V tom spočíva adamova samota. Je sám, lebo tu nie je nik iný  jeho druhu.  Potrebuje niekoho, kto by bol iný, no zároveň mu bol rovný.  Jeho samota je prípravnou fázou lásky.

Rebro       

Boh je láska. Napísal apoštol Ján.  Boh je trojjediný – Otec, Syn a Duch Svätý. Milovaný, Milujúci a Duch Milovania. Ja a Ty a Láska, čo dvoch spája v jedno. To je najhlbší význam tajomstva obrazu Boha v človeku: Boh – Láska tvorí človeka  ako lásku. Druhý príbeh túto jednotu lásky zobrazuje rozdelením adama na dve bytosti. Boh uspí adama a vyberie z neho rebro – ženu. Slovo muž – íš a slovo žena – iššá sa v druhom príbehu objavia až po tomto rozdelení; od chvíle, keď sa Adam prebudí a zistí, že je rozdelený na dve bytosti. Muž a žena majú priľnúť k sebe a jeden v druhom poznávať chýbajúcu časť seba samého. „Preto muž opustí svojho otca i matku, prilipne k svojej žene a budú jedno telo.“ Spolu s príkazom „nejedz zo stromu poznania dobra a zla“ toto je prvým imperatívom Biblie. Imperatív slobodnej jednoty v láske. V ňom sa zakladá zmysel človeka. K tomu imperatívu sa Ježiš vráti vo svojich sporoch s farizejmi. Imperatív jednoty bude Pavel používať znova a znova, aby opísal cirkev – tajomstvo Tela Kristovho. (1. Kor 12: 12 – 13, Gal. 3: 26 – 28, Ef 2. 14 – 15,)   Nuž, podľa  druhého príbehu stvorenia  je človek najprv jeden, potom sa vracia do rúk Stvoriteľa,  aby bol rozdelený  vo dvoje: Človek je osamelé Ja a osamelé  Ty spojené   láskou v jednu bytosť. Tak sa v človeku  zrkadlí obraz Boha. Nikde tu nenájdeme hierarchiu nadradenosti a podriadenosti. Pôvodný zmysel človeka, tak ako je vyjadrený v Genezis, sa nezakladá na inštitučnom usporiadaní moci, ale na slobodnej rovnocennej vzájomnosti. Boj o moc, podľa Genezis, do ľudského sveta vstupuje s hriechom.

Byť bohom namiesto Boha

Predohrou pádu do hriechu je túžba: „Budete ako bohovia“, šepká had: Budeš boh – bez Boha, boh namiesto Boha. Ľudské ja sa hriechom stavia do Božskej pozície. Stáva sa iluzívnym stredom sveta. Namiesto obrazu Boha: „Som tu pravdivo slobodne pre teba v láske“  človek do srdca prijíma sugesciu hada: „Som tu sám zo seba, sám pre seba a všetko ostatné je tu pre mňa“. Podstatou hriechu podľa  Tomáša Akvinského je privatizácia bytia; pýcha, a z nej plynúce  seba privlastnenie. Človek ukradol sám seba Bohu. V ľudských dejinách sa táto pýcha primárne prejavuje ako boj o moc. Vášnivá vôľa podmaniť si druhého, ovládnuť svet, vnútiť mu svoju autoritu; byť vo svete ako jeho autor – byť bohom namiesto Boha. V tom boji človek zotročuje iného človeka. Nadvláda muža nad ženou je podľa knihy Genezis dôsledkom pádu. Ukazuje nám svet vzťahov mužov a žien poznačený hriechom. Tak kniha Genezis rozpráva o dôsledkoch pádu. Žene sa tu hovorí: Budeš túžiť po svojom mužovi, ale on bude vládnuť nad tebou. (Gen. 3: 16) Oproti pôvodnej stvoriteľskej myšlienke Preto muž opustí svojho otca i matku  a prilipne k svojej žene (Gen 2: 24), hriech ten vzťah deformuje nadvládou muža nad ženou. Hriešny vzťah nerovnosti, kde muž vládne nad ženou, bol prítomný nielen v starom Izraeli, ale i v rôznych starovekých civilizáciách. Islam si túto nadradenosť dodnes uchoval v jej  plnej nahote. 

 

Patriarchálna otrokárska civilizácia

Hebrejská

Napriek tomu, že Hebreji mali vo svätých Písmach uchovaný ideál z úvodu knihy Genezis, v ich faktických dejinách sa až na malé výnimky (Deborah, Ester…) presadila patriarchálna hierarchia moci.  Namiesto rovnocenného partnerstva jedného muža a jednej ženy sa presadilo mnohoženstvo – muž ženy vlastnil a panoval nad nimi. Abrahám,  aby chránil svoje osobné bezpečie, bez výčitiek svedomia oklamal faraóna. Sáru  tým nepriamo ponúkol za konkubínu. Mojžišov zákon ženu zahrnul medzi položky, ktoré patria mužovi: Nepožiadaš manželku svojho blížneho, ani domu svojho blížneho, ani jeho pole, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani jeho vola, ani jeho osla, ani nič čo je jeho. (Dt. 5: 21)   Deuteronómium, napríklad, v 22 kapitole stanovuje právne podmienky preukázania  panenstva u ženy. Panictvo u muža sa nezisťuje. Ak manžel znenávidí svoju ženu, začne o nej šíriť, že mala sex pred manželstvom, rodina má právo preukázať jej  nevinu znakom panenstva na šatách. Ak sa zistí, že žena nebola panna, bude ukameňovaná. Ak sa preukáže, že o strate panenstva manžel klamal, bude potrestaný manžel. Ako? Zaplatí sto strieborných manželkinmu otcovi.  Spor je medzi otcom a manželom. Žena pred výdajom  patrí otcovi, po výdaji patrí manželovi. Výrečným dokladom zvecnenia ženy v patriarchálnej spoločnosti je Mojžišov výnos o prepustení manželky: Ak sa u nej našla nejaká  škaredá vec, muž mohol niektorú zo svojich žien prepustiť. Žena svojho muža prepustiť nemohla. Samozrejme, veď muž v tých časoch ženu vlastnil.  Ježiš takú predstavu ostro odmietol: „Či ste nečítali, že od počiatku ich stvoril ako muža a ženu? A ďalej hovoril: Preto opustí človek otca a matku a pripojí sa k svojej manželke a budú dvaja jedným telom. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo Boh spojil, človek nech nerozdeľuje.“ Na otázku, prečo Mojžiš prikázal „dať žene prepúšťací list a prepustiť ju“, Ježiš odpovedal: „Mojžiš vám dovolil prepustiť vašu manželku pre tvrdosť vášho srdca“. (Ev. Mat. 19: 1 – 8) Ježiš sa postavil za nerovnoprávne ženy, proti patriarchálnej nadvláde – tvrdosť srdca vyčítal mužom, ktorí nad ženou vládli.

Židovská kultúra prvého storočia

Ak chceme správne rozumieť zmyslu novozákonných textov, potrebujeme porozumieť  charakteru kultúrneho prostredia, do ktorého evanjelium Ježiša Krista vstúpilo. Bola to patriarchálna otrokárska spoločnosť. V palestínskej kultúre prvého storočia bola žena úplne vylúčená z verejného života. Nemala žiadne občianske práva. Nemohla svedčiť ako svedok na súde – svedectvo ženy bolo považované za nespoľahlivé. Ak žena vyšla na ulicu, hlavu musela mať pokrytú a tvár zastretú závojom. Verejne si mohla odkryť tvár iba mladucha v deň svadby. V rabínskej literatúre sa ako príklad  hodný nasledovania uvádzajú zbožné ženy, ktoré nosili závoj i v domácnosti, tak, že ich deti dospeli bez toho, aby videli matkinu tvár.  Narodenie syna sa oslavovalo, nad narodením dcéry žialilo. Dvesto rokov pred narodením Krista Jesus ben Sirach  rozžialený nad tým, že sa mu narodila dcéra, napísal: „Lepší je skazený muž než žena, ktorá koná dobro.“(1/a)

Účasť žien na bohoslužbe v synagóge bola výrazne obmedzená. Ženy sa mohli zúčastniť len prvej časti a i to iba oddelené na balkóne. Do synagógy nesmeli vstúpiť hlavným vchodom. Nebolo im dovolené zúčastňovať sa na speve či na modlitbách. Po celý čas museli byť ticho. Podľa tradičného výkladu Tóry Eva bola zvedená hadom. Keďže práve cez ňu vstúpil do sveta hriech, na všetkých  Eviných dcérach spočívala kliatba. Ženy neboli hodné toho, aby počúvali Tóru, učili sa ju, alebo nebodaj  Tóru vyučovali. Zachoval sa rabínsky výrok, podľa ktorého by bolo lepšie, aby bola Tóra spálená, než aby boli jej slová vyslovené ústami ženy. (1/b) Rabín Filon Alexandrijský, súčasník Ježiša Krista i Pavla,  učil, že keby nebolo Evy, Adam mohol  zostať šťastný a nesmrteľný.  K populárnym židovským modlitbám patrila i táto: „Nech je požehnaný Ten, kto ma nestvoril pohanom, psom ani ženou.“ (1/c)

Helenizmus

Kresťanstvo sa veľmi rýchlo začalo šíriť medzi pohanov rímskej ríše. Aké črty mala pohanská kultúra, do ktorej kresťanstvo vstupovalo? V rímskej ríši, až na krátke lokálne výnimky, mali ženy postavenie podobné otrokom. Nemali právo voliť, boli uzavreté do svojich domácností. Mali zakázané verejne sa stretať a rozprávať s mužmi, boli vylúčené zo športových hier, či z filozofických  dišpút na Areopágu.  Iba muž mohol byť občanom. Hlavou rímskeho domu bol muž – otec, manžel. Chlapčenský potomok dostal svoje individuálne meno, ktoré ho odlíšilo od ostatných, dievča však dostalo iba  všeobecné meno rodu.  Muž bol v rímskej kultúre takmer absolútnym pánom svojich žien. Existuje princíp dobra, ten vytvára svetlo, poriadok a muža, napísal grécky filozof Pythagoras,  existuje princíp zla, ten vytvára chaos, temnotu a ženu. (2) Sokrates ženu popisoval ako „slabšie pohlavie“. Učil, že žena je bytosť na pomedzí medzi človekom a zvieraťom. Aristoteles zastával názor, že všetky tvory ženského pohlavia, rovnako ľudské i zvieracie sú v porovnaní s mužskými menejcenné.  Muži boli stvorení na to, aby vládli a ženy na to,  aby poslúchali. (3)

 

 Ježiš a ženy

Potom chodil  po mestách a dedinách, kázal a hlásal evanjelium o Božom kráľovstve a boli s ním Dvanásti i niektoré ženy, ktoré uzdravil od zlých duchov a chorôb. Boli to Mária zvaná Magdaléna, z ktorej vyhnal sedem démonov, potom Jana, manželka Herodesovho správcu Chúzu, ďalej Zuzana a mnohé iné, ktoré im pomáhali svojím majetkom.

Ev. Luk.  8: 1 – 3

Marta mala sestru, ktorá sa volala Mária. Tá si sadla k jeho nohám a počúvala jeho slová. Marta však mala plné ruky práce s obsluhou. Zrazu zastala a povedala: Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Pán jej však povedal: Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala dobrý podiel, ktorý sa jej neodníme.

Luk 10: 38 – 42

V tom prišli Ježišovi učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou,  ani jeden však nepovedal: Čo od nej chceš? alebo: Prečo sa s ňou rozprávaš?

Ev. Jána 4: 27

Ježiš im povedal: Deti terajšieho veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo budú uznaní za hodných dosiahnuť budúci vek a zmŕtvychvstanie, už sa viac neženia ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia.

Ev. Luk. 20: 34 – 36

Ježiš ju oslovil: Mária! Ona sa obrátila a povedala mu po hebrejsky: Rabbúni! čo znamená. Učiteľ! Ježiš jej povedal: Nedrž ma,  lebo som ešte nevystúpil k Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem hore k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu.

Ev. Jána 20: 16 – 18. 

Revolučnosť Ježišovho postoja k žene pochopíme, iba ak ho uzrieme na pozadí doby, v ktorej žil. So ženami jednal ako s rovnoprávnymi bytosťami. Napriek prísnym dobovým, nábožensky posväteným zvyklostiam, žene bez váhania vracal plnú ľudskú dôstojnosť.  Pre ľudí Ježišovej doby boli  Kristove postoje  k ženám oprávnene šokujúce. Nám, ktorí texty čítame modernými očami, ich prevratnosť uniká. Do popredia  naopak vystupuje patriarchálny tón, zafarbený dobovými,  zvykovými a jazykovými konvenciami. Natíska sa nám  skôr literárny, než duchovný zmysel čítaného.  Autori Evanjelií píšuci dobovým štýlom, ženy v popise udalostí dávajú do zátvorky. Keď sa hovorí o počte zástupu (napríklad pri zázračnom nasýtení), ženy a deti nie sú započítané. Napriek tejto zvyklosti, nám Lukáš zanechal informáciu o ženách, ktoré sprevádzali Ježiša. Do kruhu Ježišových učeníkov nepatrili iba muži, ale  i ženy. To bolo na vtedajšie pomery čosi neslýchané. 

Matúš zachytáva spor medzi Máriou a Martou. Marta je pobúrená. Mária neplní tradičnú rolu posluhujúcej ženy, sadla si medzi mužov k nohám učiteľa. Vybrala si postavenie tej, ktorá sa učí. Slovnou formulou sedieť pri nohách sa v dobovej reči vyjadroval vzťah učeníka a Rabína. Podobne sa hovorí i o Pavlovi: „sedel pri nohách Gamaliela“. Postavenie učeníka bolo vyhradené mužom, ženám bolo zakázané. Marta usiluje o nápravu poriadku, apeluje na Ježiša, Ježiš však Máriinu voľbu,  na všeobecné prekvapenie, schvaľuje.  

Učeníci sú šokovaní, keď svojho majstra pristihnú  osamote pri osobnom rozhovore so samaritánskou ženou. Ježiš svojím bytím ruší svet  patriarchálnych vzťahov. Ženu zrovnoprávňuje. Jeho  nové pochopenie človeka vyplýva z novej perspektívy. Na človeka pozerá  pod zorným uhlom večnosti. Individualizuje ho, vidí v ňom večné Božie dieťa. Každý je pred ním v prvom rade sám za seba; nie ako predstaviteľ skupinovej identity, národnej, sociálnej, náboženskej či sexuálnej, ale ako večné, Bohom milované, vykúpené Ja: „Už sa viac neženia ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia“ (Ev. Luk. 20: 36).

Po zmŕtvychvstaní si Ježiš za prvých svedkov vzkriesenia zvolil ženy. Urobil  tak napriek tomu (či práve preto), že svedectvo ženy bolo v hebrejskej spoločnosti nedôveryhodné; ženy pre údajnú nespoľahlivosť nemali právo svedčiť na súde. A predsa Ježiš Márii povie: „Choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem hore k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu“ (Ev. Jána 20: 18).

Peter na Letnice

 Skôr než sa ponoríme do Pavlových textov o ženách, pozrime sa krátko na udalosť založenia cirkvi. Udalosť založenia totiž cirkvi vtlačila základné prvky jej identity. Hneď v úvode svojej kázne Peter cituje proroka Joela: „V posledných dňoch, hovorí Boh, vylejem svojho Ducha na každé telo. Vaši synovia a vaše dcéry budú prorokovať, vaši mladíci budú mať videnia, vašim starcom sa budú snívať sny. V tých dňoch vylejem svojho Ducha aj na svojich služobníkov a služobnice  a budú prorokovať.“ Pavel akt prorokovania opisuje takto: „Ten, kto prorokuje, hovorí k ľuďom na vzdelanie, napomínanie a na potešenie. Kto prorokuje, buduje cirkev“ (1 Kor 14: 3 – 4). „V cirkvi chcem radšej prehovoriť päť zrozumiteľných slov, aby som iných poučil…“ (1 Kor 14: 19) Prorokovať znamená prehovárať v  cirkvi slovami, ktoré vzdelávajú, napomínajú, či potešujú, a tým cirkev budujú. V udalosti založenia cirkvi sú k tejto úlohe Duchom Božím povolávaní rovnako muži i ženy. O prorokovaní žien  spolu s mužmi na bohoslužbe sa Pavel zmieňuje v 1. liste Korinťanom v 11. kapitole 4. a 5. verši. V knihe Skutkov sa dočítame, že Pavol pobýval v dome kazateľa  evanjelia Filipa, jedného zo štyroch diakonov, tu stretol jeho štyri dcéry, ktoré prorokovali (Skutky 21: 8 – 9).

 

Pavlove  spolupracovníčky

Vo svetle Petrovej  kázne nás neprekvapí, že medzi Pavlovými spolupracovníkmi sa v nemalej miere nachádzali i spolupracovníčky. V závere listu Rimanom Pavol pozdravuje svojich spolupracovníkov (Rim 16: 1 – 16). Uvádza dlhý zoznam mien. Spomedzi 27 mien 9 patrí ženám. Historici nepoznajú podobný antický zoznam pozdravov, ktorý by dával ženám takéto prominentné postavenie, poznamenáva k tomuto zoznamu evanjelikálny teológ C. S. Cowles. (4) Takmer ku každému ženskému menu Pavel pripojil krátku charakteristiku, z ktorej vidno, že pozdravuje spolupracovníčky na diele evanjelia. Je pozoruhodné že prvé miesto v zozname patrí žene Fébe. Fébe, podobne ako kazateľovi Filipovi, patrila v cirkevnom zbore funkcia diakonky. Z toho, ako ju Pavel charakterizuje a odporúča, je zrejmé, že v cirkevnom zbore v Kenchrách zastávala dôležité postavenie.  Všimnime si bližšie dve z pozdravovaných žien. Hneď druhá v zozname sa uvádza Priscila. Priscila  spolu s manželom Akvilom  viedli  vo svojom dome jeden z cirkevných zborov. Priscilu a Akvilu spomína i Lukáš v knihe Skutkov. Priscila je vždy uvádzaná ako prvá. Predstavovala zrejme výraznejšiu postavu manželského páru. Priscila nepochybne v cirkvi vyučovala. Lukáš v Skutkoch uvádza krátku epizódu z Korintu (Skutky 18: 24 – 26). Priscila a Akvila sa ujímaju Apolla, aby ho vyučovali a doplnili to, čo mu z učenia evanjelia chýbalo. Apollo patril medzi významných učiteľov prvej cirkvi. V úvode listu Korinťanom ho Pavel spomína v trojici: Kéfas, Apollo a Pavel. Je pozoruhodné, že istý čas bola Apollovou učiteľkou evanjelia práve Priscila. Ako štvrtú zo svojich spolupracovníčok Pavel zmieňuje Júniu. „Pozdravte Andronika a Júniu, mojich krajanov a spoluväzňov, ktorí sú významní medzi apoštolmi, a už predo mnou uverili v Krista“ ( verš 7). Ide zrejme opäť o manželský pár. Niektoré preklady tu nesprávne uvádzajú mužský tvar mena – Június. Najstaršie rukopisy však uvádzajú ženské meno Júnia. V neskorších prepisoch bol tvar mena  zmenený na mužský. Skutočnosť, že ide o ženu, potvrdzuje i významný cirkevný otec zo 4. storočia Ján Chryzostom: „Byť apoštolom je, pravdaže, veľká vec“, píše: „Aká veľká musela byť zbožnosť tej ženy (Júnie ), že bola hodná označenia apoštol.“ Do okruhu apoštolov boli teda zahrnuté i ženy, tie, čo počas Ježišovho života chodili s Pánom.

V liste Filipanom sa Pavol zmieňuje o ďalších  spolupracovníčkach, Evódii a Syntyche. „Prosím ťa, ty ozajstný Syzygos (čo znamená spolupracovník)  ujmi sa ich, veď ony sa so mnou borili za evanjelium aj s Klementom a ostatnými mojimi spolupracovníkmi.“ Ako by mohli všetky tieto ženy byť spolupracovníčkami na hlásaní evanjelia, ak by im nebola zverená právomoc kázať evanjelium? 

Jedno v Kristovi

List Galaťanom je pravdepodobne prvým listom, ktorý Pavol napísal. Vyjadril v ňom základné tézy, o ktoré sa opieralo jeho hlásanie spásy v Kristovi. Práve tu vyslovil tézu, o ktorú sa právom opierali prebudeneckí kresťania pri svojom zápase o zrušenie otroctva i o zrovnoprávnenie žien.

„Lebo vierou ste všetci Božími synmi v Kristovi Ježišovi. Veď všetci, čo ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli. Nie je ani Žid ani Grék, nie je otrok ani slobodný, nie je muž a žena, lebo všetci ste jedno v Kristu Ježišovi.“ (Gal. 3: 26 – 28)

Svet rozdelený nadradenosťou jednej rasy nad druhou, sociálnou nadradenosťou otrokárov nad otrokov, rodovou nadradenosťou mužov nad ženy, je v Kristovi napokon zjednotený. Evanjelikálny teológ, odborník na Pavla, F. F. Bruce, práve túto pasáž, spolu s inými jej podobnými považuje za principiálnu. V jej svetle  treba rozumieť všetkému, čo sa na iných miestach hovorí o ženskej podriadenosti: „Tam, kde sú rozdielne názory na interpretáciu pavlovských pasáží, vo všeobecnosti platí, že tá interpretácia, ktorá sa vinie okolo línie slobody, je omnoho pravdepodobnejšia, než tá, čo páchne zviazanosťou a zákonníctvom.“ (5)

Zástancovia hierarchického pohľadu, sa snažia zľahčiť závažnosť tohto výroku. Zdôrazňujú, že Pavol na iných miestach ženám prikazoval byť ticho, alebo im zakazoval učiť. Jedná sa tu vraj iba o jednotu v spáse, a tá v ničom nemení hierarchické usporiadanie Božieho stvoriteľského poriadku. Jednota spásy patrí do eschatológie – budúcich vecí. Pavlov výrok teda nemá nič spoločné s dejinnou prítomnosťou.  Hoci Pavel vyhlásil rovnosť muža a ženy v princípe, zachovával patriarchálnu hierarchiu v praxi.

Text nám však neumožňuje posunúť váhu výroku do budúceho času. Je dôrazne vyslovený v prítomnosti: „Vierou ste všetci Božími synmi v Kristovi Ježišovi. Nie je muž a žena, lebo všetci ste jedno v Kristu Ježišovi.“ Nie budete – ste! Nie nebude – nie je!

Už nie je! 

Čo to znamená? Večný život v Kristovi, ktorý začína už tu a teraz: „Ten, kto počuje môj hlas a verí tomu, ktorý ma poslal,“ učil Ježiš, „má večný život, nepríde na súd, ale prešiel zo smrti do života.“ Podľa Krista večný život nie je niečo, čo patrí až do eschatológie a teda nepatrí do tohto času. Byť v Kristovi znamená má večný život v prítomnosti, prešiel zo smrti do života v minulosti. Vidieť človeka – Žida, Gréka, otroka, slobodného, muža či ženu v Kristovi, znamená vidieť človeka v jeho večnej podstate. Vo svetle večnej identity človeka v Kristovi  dočasné pozemské identity – rod, rasa, sociálny stav či sex – predstavujú vedľajšie relatívne atribúty: Sexualita nie je večná, ani božská.  Boh nie je muž ani žena. Boh nie je  Jin  a Jang ako v indickej filozofii. Ak by sme takto absolutizovali pohlavie, dopustili by sme sa herézy.

Večný život v Kristovi búra múry nepriateľstva a prináša novú kvalitu rovnosti všetkých ľudí. Pavel o tom pozoruhodne odvážnymi slovami hovorí v liste Efezanom: „Lebo on je náš pokoj, keď oboch spojil v jedno a svojím telom zbúral priehradný múr, nepriateľstvo, keď zbavil platnosti zákon prikázaní s jeho nariadeniami, aby v sebe z dvoch stvoril jedného nového človeka, nastoľujúc pokoj. V jednom tele zmieril oboch s Bohom skrze kríž, keď na ňom usmrtil nepriateľstvo. A keď prišiel, ako evanjelium zvestoval pokoj ďalekým i pokoj blízkym. Lebo skrze neho máme v jednom duchu prístup k Otcovi“ (List Efezanom 2: 14 – 17). Pavol popisuje svet rozdelený múrmi nepriateľstva. Tie múry sú podľa neho vystavané z tehličiek zákona – z jeho prikázaní a nariadení. Keď napísal, že Kristus zbúral múry a na kríži usmrtil ono nepriateľstvo,  azda mal na mysli Matúšovu poznámku, podľa ktorej sa počas Ježišovho ukrižovania roztrhla chrámová opona. Jeruzalemský chrám bol výrečným symbolom nespravodlivého rozdelenia ľudí. Po širokom schodisku človek najprv vstúpil na nádvorie pohanov. Sem mali prístup i pohania. Na konci nádvoria bol múr, v ňom brána a na nej nápis, ktorý pod hrozbou trestu smrti zakazoval pohanom vstúpiť ďalej. Za múrom sa nachádzalo nádvorie žien. Tam smeli vstúpiť ženy – Židovky. Potom ďalší múr a brána, cez ktorú ženy už prejsť nesmeli, za bránou nádvorie mužov – laikov. Z nádvoria mužov smeli do stredu chrámu vstúpiť iba kňazi, do svätyne svätých iba Veľkňaz, a to iba raz do roka, vo vyhradený čas. Takto boli z tehličiek zákona vystavané múry nepriateľstva, rozdeľujúce ľudí do nerovnoprávnych skupín. Tie múry boli Kristovým krížom zbúrané – nespravodlivé rozdelenie zrušené. Toto je plný význam Pavlových slov. Ak by sme sa ho vzdali, vzdali by sme sa sociálneho rozmeru evanjelia. Evanjelium by sme zúžili na súkromnú záležitosť spasenej duše, ktorá nemá žiadne uplatnenie v histórii. 

 

Dary ducha a telo Kristovo

Ak si kladieme otázku postavenia ženy v Cirkvi, nemôžeme obísť základné Pavlove texty  o Cirkvi. Najprv v Liste Rimanom v 12. kapitole vo veršoch 1 – 8, potom v 1. Liste Korinťanom v 12. kapitole vo veršoch  4 – 31, a napokon v Liste Efezanom v 4. kapitole vo veršoch 7 – 16 Pavol opisuje Cirkev ako Telo Kristovo. „Veď my všetci sme boli pokrstení jedným Duchom v jedno telo, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní; a všetci sme boli napojení jedným Duchom.“ Všimnime si, že Pavel tu takmer opakuje výrok z listu Galaťanom (hoci dvojica muž a žena je vynechaná) „Každému je daný prejav Ducha na spoločný úžitok“ to je hlavný princíp Tela Kristovho. Potom Pavol menuje rôzne dary. „To všetko spôsobuje jeden a ten istý Duch, ktorý každému udeľuje dar, ako sám chce,“ uzatvára.

Obraz Cirkvi ako Tela Kristovho pred nás nevyhnutne stavia otázky: Sú dary Ducha udeľované všetkým veriacim bez rozdielu rasy, národnosti, sociálneho postavenia či pohlavia? Sú azda ženám udeľované iba niektoré dary, povedzme; dar dávania, alebo dar služby? Dar slova múdrosti, dar slova poznania, dar vyučovania, dar evanjelizácie, či dar spravovania, Boh ženám neudeľuje? Ak je to Boh, a nie cirkevné grémium, kto udeľuje každému dar, ako sám chce, aké právo majú predstavení cirkvi upierať obdarovanej žene možnosť slúžiť svojím darom v Tele Kristovom? Nie je azda základnou úlohou cirkevného predstavenstva, aby dary mužov i žien vyhľadávali, rozoznávali a verejne potvrdili? 

Chápeme, že vo väčšinovo katolíckom prostredí Slovenska patriarchálne nadradenie mužského kléru nad ženy akosi kultúrne patrí ku kresťanstvu.   Nemali by sme sa však vzdávať veľkých teologických a duchovných výdobytkov reformácie. A k nim jednoznačne patrí i princíp všeobecného kňazstva odvodený od Pavlovej vízie Cirkvi ako Tela Kristovho ako i od slov Petrovho listu: „Aj vy sa dajte zabudovať ako živé kamene do duchovného domu, aby ste sa stali svätým kňazstvom, ktoré bude prinášať duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista“ (1. Pet. 2: 5). Označenie kňazstvo tu patrí všetkým veriacim – mužom i ženám.

 

O manželstve

Dôležitú časť Pavlovho učenia o mužovi a žene tvoria jeho poučenia o manželstve. Prvý text o manželstve nájdeme v 1. liste Korinťanom:

Nech má každý svoju ženu a každá svojho muža. Muž nech plní voči žene svoje povinnosti a podobne aj žena voči svojmu mužovi. Žena nie je pánom svojho tela, ale jej muž; podobne ani muž nie je pánom svojho tela, ale jeho žena (1. Kor 7: 2 – 4) .

Fascinujúce na týchto krátkych poznámkach je, že navzdory patriarchálnemu svetu židovskej i gréckej kultúry je tu vzťah muža a ženy opísaný ako rovnoprávny: Muž má svoju ženu, rovnako ako žena má svojho muža. Muž má svoje povinnosti voči žene, rovnako ako žena má svoje povinnosti voči svojmu mužovi. Muž je pánom ženinho tela, rovnako ako žena je pánom mužovho tela. Muž a žena sú podľa Pavla rovnocenní partneri vo vzťahu oddanej vzájomnosti. „Toto prekvapujúce vyjadrenie sexuálnej rovnosti a oddanosti,“ píše evanjelikálny teológ Don Wiliams,  „predpokladá a obhajuje absolútnu rovnosť pohlaví práve na mieste ich najintímnejšieho stretnutia.“ (6)

Druhý text nájdeme v Pavlovom liste Efezanom. Objavuje sa tu hierarchický jazyk; o mužovi sa hovorí ako hlave a o žene ako o tej, čo sa má podriaďovať.

Navzájom sa podriaďujete jedni druhým v bázni pred Kristom. Ženy svojim mužom ako Pánovi, pretože muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus Spasiteľ tela, hlavou Cirkvi. Ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak vo všetkom aj ženy mužom. Muži milujte svoje ženy tak, ako Kristus miloval Cirkev a vydal za ňu samého seba, aby ju posvätil, očistil kúpeľom vody a slovom: aby si pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet poškvrny ani vrásky, ani nič podobné, aby bola svätá bez poškvrny. Tak aj muži majú milovať svoje ženy ako vlastné telá ( Ef 5: 21 – 28).

Hlava

Tu sú Pavlove poznámky k manželstvu inšpirované obrazom jednoty muža a ženy z knihy Genezis. K pôvodnému príbehu Pavel pridáva prvok hlavy. PrečoPavlovou ústrednou témou  je tu jednota– tí dvaja budú jedno telo. Jeho kultúra (tak židovská ako helénska) nemá po ruke  iný  ako hierarchický obraz jednoty. Dokonca i vtedy, keď hovorí o jednote vo vnútri Svätej Trojice, Pavol používa hierarchický jazyk –  „Hlavou Kristovou je Boh.“ Keď však o tejto jednote hovorí Ježiš, nepoužíva hierarchický jazyk: „Aby boli jedno, ako si ty vo mne a ja v tebe, aby aj oni v nás boli jedno.“ Pavel teda vychádza zo samozrejmosti dobovej patriarchálnej kultúry a z jej obrazov jednoty. Nerovnosť muža a ženy však ruší vnútorne  – duchovným princípom vyrovnania.

Podriadenie

Pavol žene v hierarchickom obraze pripisuje úlohu podriaďovať sa. Svoju výzvu však začína takto: „Navzájom sa podriaďujte v bázni pred Kristom. Vždy keď Pavel hovorí o jednote, hovorí o vzájomnej podriadenosti. Ak by slovo podriadený mal označovať postavenie toho, kto poslúcha príkazy druhého, dostali by sme sa k absurdite. Viete si predstaviť spoločenstvo, v ktorom každý každého poslúcha a každý sa každému podriaďuje? Pavol v gréckom texte používa slovo hupotassomai, a to naznačuje dobrovoľnú oddanosť. „Dajte jeden druhému samých seba k dispozícii.“ Oproti pýche sebapresadzovania – ktorá je prvým prameňom hriechu, hupotassomai predstavuje cnosť pokory, v ktorej sa obnovuje prvotná slobodná medziľudská vzájomnosť.

Pavel v liste Galaťanom vyhlásil, že v Kristovi sú si muž a žena rovní. Nevyzýva  však k zrušeniu nespravodlivého kultúrneho stereotypu. Nenabáda ženy k organizovaniu odboja, ktorým by muža zosadili z pozície hlavy. Patriarchálnu nadradenosť prijíma ako dobovú samozrejmosť. Robí z nej metaforu vzťahu Krista a Cirkvi. Vzťah nerovnosti ruší zvnútra – cez Krista. Vo svojom texte Pavel síce mužovi ponechá tradičnú pozíciu hlavy, vyzve ho však k tomu, aby vo vzťahu k žene nasledoval Kristovu cestu. Aká bola Kristova cesta? To nám Pavol výstižne opísal v Liste Filipanom: „Tak zmýšľajte medzi sebou ako Kristus. On, hoci mal Božiu podobu, zriekol sa tej hodnosti, vzal na seba podobu otroka, zjavil sa ako človek, ponížil sa, a stal sa poslušný až na smrť, smrť na kríži“ (Fil 2: 5 – 8). Toto mal Pavel na mysli, keď v texte o manželstve napísal: „vydal za ňu sám seba“.  Nasledovať Krista vo vzťahu k žene pre muža znamená zostupovať z pozície „hlavy“, z najvyššieho miesta na najnižšie, z nadriadeného k podriadenému, z „pána“ k „otrokovi“. Motívom tohto zostupu má byť  láska. Ak muž nasleduje Krista, z pozície nadradenosti zostúpi dolu, z prvého na posledné miesto, aby ženu vyvýšil do rovnosti, ktorá jej v Bohu patrí. Tá cesta nemôže byť zavŕšená, kým nezruší i akýkoľvek vonkajší prvok nerovnosti.

Podobne Pavel pristupuje i k  postaveniu otrokov. Nevyzýva k sociálnej revolúcii, ruší nespravodlivý vzťah z vnútra: „Otroci, z úprimného srdca poslúchajte svojich pozemských pánov ako Krista. Vy páni zaobchádzajte s nimi tak isto. Prestaňte sa im vyhrážať, veď viete, že ich aj váš Pán je v nebesiach a ten nikoho neuprednostňuje (Ef 6: 5, 9). „Veď v Pánovi povolaný otrok má slobodu. Podobne: Kto bol povolaný ako slobodný, je Kristov otrok“  (1. Kor. 7: 22).

Pre pochopenie Pavla je dôležité všimnúť si toto: Iniciatíva je na mužovi, ktorý má v spoločenskom systéme privilegované postavenie nad ženou. Iniciatíva je na otrokárovi, ktorý má privilegované postavenie nad otrokom.  Spravodlivosti sa vždy dožadujú vylúčení oproti privilegovaným. Privilegovaní spravodlivosť nepotrebujú. Byť vedený Kristovou lásku znamená vzdať sa vlastnej výhody a druhého obdarovať spravodlivým vyrovnaním. Muž má nasledovať Krista – z prvého miesta zostúpiť na posledné, a vyzdvihnúť ženu do spravodlivého rovnocenného statusu, ktorý jej nespravodlivá patriarchálna kultúra upiera.  Otrokár má vyzdvihnúť otroka do spravodlivého statusu, ktorý mu nespravodlivá otrokárska spoločnosť upiera. To je cesta ducha. Považujem za zlyhanie historického kresťanstva, že ani kresťanskí muži ani kresťanskí otrokári, až na malé výnimky, túto výzvu nenaplnili. Otroci aj ženy o svoje zrovnoprávnenie museli bojovať. Tí kresťania, čo sa postavili za oslobodenie otrokov, sa z rovnakých biblických dôvodov postavili i za zrovnoprávnenie žien. Naopak tí, ktorí otrokárstvo obhajovali na základe Biblie, používali tie isté argumenty, aké používajú na obhájenie hierarchického princípu podriadenosti žien. V roku 1851 teológ presbyterskej cirkvi Robert Lewis  Dabney popísal stratégiu boja so zástancami zrušenia otroctva takto: „Naša stratégia je toto: neprestajne pretláčať biblické argumenty, a pritlačiť nimi zástancov zrušenia otroctva k múru, prinútiť ich, aby priznali svoju antikresťanskú pozíciu“. (7/a)  Biblické argumenty v prospech  otrokárstva  možno zhrnúť v troch bodoch: 1. Otrokárstvo je akceptovaná inštitúcia rovnako v Starom i v Novom Zákone. 2. Ani proroci, ani Ježiš ani apoštolovia nevyslovili jediné slovko, ktorým by túto inštitúciu odsúdili. Naopak otrokom prikazujú poslúchať svojich pánov. 3. Otrokárstvo je spoločenská inštitúcia zriadená Bohom ako súčasť hierarchie stvoriteľského poriadku. (7/b)

Šéfredaktor známeho evanjelikálneho vydavateľstva Zondervan Corporation, Stanley N. Gundry napísal:  Jedného dňa sa budú kresťania hanbiť za to, že v mene Biblie obhajovali patriarchálny hierarchizmus, tak ako sa dnes  hanbia za to, že  v 19. storočí  v mene Biblie  obhajovali  otroctvo. (8)

 

Pavlovo „nie!“

U Pavla nájdeme dve state zakazujúce žene hovoriť a učiť. Ak by sme im prisúdili všeobecnú platnosť, protirečili by tomu,  čo Pavel napísal na iných miestach. Všimnime si najprv toto: Ani tí najkonzervatívnejší zástancovia doslovnej aplikácie textu tieto Pavlove texty v praxi  nedodržiavajú.

1. Ženy nech v cirkevnom zbore mlčia. Nedovoľuje sa im hovoriť, ale nech sú podriadené, ako to hovorí aj zákon.  Ak by sa tieto slová mali dodržať v praxi, znamenalo by to, že žena na stretnutiach cirkevného zboru nesmie vôbec prehovoriť. Nemohla by sa nahlas modliť, nemohla by mať ani krátky príhovor k deťom.  Také spoločenstvo nepoznám.

2. Žena bude spasená tým, že rodí deti.  Ako doslovne aplikovať tento výrok? Ešte som nepočul kázeň, v ktorej by  sa  ženám zvestovalo: „Drahé ženy, vaša spása nie je darom milosti v Kristovi, vy na rozdiel od nás budete spasené tým, že rodíte deti. Čo by taký  kazateľ povedal neplodným či nevydatým, kde by pre ne hľadal nádej? Ako vidno, ani radikálni zástancovia doslovného znenia nedokážu splniť všetko, čo text žiada. Nevyhnú sa ťažkým otázkam, ani pokusom o interpretáciu  zmyslu týchto striktných výrokov.

 

Chaos v Korinte

Ženy nech v cirkevnom zbore mlčia. Nedovoľuje sa im hovoriť, ale nech sú podriadené, ako to hovorí aj zákon. Ak sa však chcú niečo naučiť, nech sa opýtajú doma svojich mužov, lebo je neslušné, aby žena v cirkevnom zbore hovorila  (1 Kor 14: 34 – 35). 

V tomto prípade nachádzame protirečenie priamo v texte listu. V 11. kapitole Pavel hovorí ženám, ktoré sa  modlia a prorokujú – aby tak robili so zahalenou hlavou. V 14. kapitole  Pavol zmení mienku a vydá nariadenie, aby mlčali? Problém má možno celkom jednoduchý dôvod. Evanjelikálny teológ Gordon Fee zastáva názor, že  tu ide o margináliu. Marginália je poznámka, ktorú pôvodne pisár opisujúci text vpísal na okraj textu. Pri neskorších opisoch sa poznámka dostala do textu a šírila sa ďalej ako súčasť textu. V ranných gréckych rukopisoch 1. Listu Korinťanom sa text veršov 34 – 35 nachádza až na konci kapitoly. Do textu sa zrejme dostal dodatočne, preto sa v rôznych rukopisoch nachádza na rôznych miestach. 

Náhly zákaz hovorenia môže mať i vysvetlenie, ktoré text listu neproblematizuje. Vyplýva zo špecifickej situácie korintského zboru. Veľká časť listu pozostáva z odpovedí na otázky, ktoré boli Pavlovi zaslané. Odpovede poznáme, no nepoznáme otázky. Z listu je zrejmé, že korintský zbor je dynamický, charizmatický; extatickým prejavom sa tu dáva prednosť pred liturgickým poriadkom. To, čo sa deje na bohoslužbách, vyvoláva pohoršenie u nezasvätených návštevníkov. „Nebuďte na pohoršenie Židom ani Grékom, ani Božej cirkvi, ako sa aj ja usilujem páčiť všetkým vo všetkom, a nehľadám, čo osoží mne, ale čo osoží mnohým, aby boli spasení“ (10: 32 – 33).  O bohoslužbách Večere Pánovej Pavel píše: „Nechválim vás, že sa schádzate nie na osoh, ale na škodu. (…) Keď si pri jedení každý predloží svoju večeru, potom jeden hladuje a druhý sa opíja.“ Viete si predstaviť bohoslužbu, pri ktorej sa niekto opíja? Pavol ich upozorňuje i na zvláštne detaily: „Ak by sa inému dostalo zjavenia, prvý nech sa odmlčí. Po jednom môžete všetci prorokovať…“ ( 14: 30 – 31) Nie je to zvláštne?  Toto im  treba povedať? Viete si predstaviť situáciu, keď na bohoslužbe ľudia, čo sa domnievajú, že majú vnuknutie Ducha, hovoria jeden cez druhého?  Ako niečo také  vníma nezasvätený návštevník? „Keby sa teda celá cirkev zišla na tom istom mieste a všetci by hovorili jazykmi a prišli by tam jednoduchí ľudia, či neveriaci, nepovedali by, že šaliete?“ O toto Pavlovi ide: Spôsob, ako sa v Korinte deje bohoslužba, je divoký a plný chaosu. Pavol sa oprávnene obáva, že pre túto neviazanosť cirkev v Korinte stráca dôveryhodnosť i schopnosť osloviť pohanov či Židov. Miesto toho, aby šírila evanjelium, vzbudzuje verejné pohoršenie. 

V Korinte v tom čase prekvitali rôzne exotické kulty. Mal tam sídlo kult bohyne Afrodity, slúžilo v ňom okolo 1000 kňažiek – prostitútok. Veľmi populárny bol kult zasvätený Bakchusovi. Bol to boh vína, boh tanca, a bláznivosti. (9) Kult najviac priťahoval ženy. Poskytoval im totiž možnosť uvoľniť sa  zo zovretia spoločenských konvencií, ktorými boli zviazané. Zachovalo sa mnoho dobových textov opisujúcich, ako ženy uvoľnené vínom upadali do náboženskej extázy, strhávali si šaty, smiali sa a hovorili nezrozumiteľným jazykom. Stúpenci Bakchusovho kultu verili, že iba keď stratia kontrolu mysle, duša sa uvoľní z tela a vstúpi do komunikácie s božstvom. (10) Je pravdepodobné, že mnohí z veriacich v Korinte pred obrátením prešli takouto náboženskou skúsenosťou. Azda preto boli ich prejavy zbožnosti také divoké a chaotické. 

 

Byť ticho

Tu treba hľadať zmysel Pavlovej poznámky o mlčaní žien na bohoslužbe. Na biblických hodinách v stredu som urobil malý experiment, pokúsil som sa o dialogický výklad textu: „Pokojne ma prerušte“, povzbudzoval som účastníkov, „a na čokoľvek sa spýtajte“. Naše stretnutia sa zmenili na chaos. Bolo tam zopár žien a jeden muž, ktorí sa ustavične na čosi pýtali, takže som nedokázal povedať ani súvislú vetu; hrozilo, že ostatní stratia o také stretnutia záujem. Nedalo sa inak, musel som dovolenie k otázkam zrušiť. Diskusiu sme viedli až potom, v malých skupinách. Kto chce porozumieť, musí najprv ticho a sústredene počúvať, až potom môže klásť zmysluplné otázky.

V Korinte zrejme bola výrazná skupina uvoľnených žien, ktoré hovoriacemu prorokovi, či zvestovateľovi evanjelia ustavične skákali do reči: „Nech sú tie ženy počas bohoslužby ticho, ich rozprávanie je neslušné, ruší sústredenosť na bohoslužby. Ak majú otázky, nech sa ich spýtajú potom.“ Význam Pavlovej poznámky je namierený na tento špecifický problém. Patrí do rovnakej skupiny s ostatnými odporúčaniami, ktoré mali divokej iracionálnej bohoslužbe vtlačiť inteligentný poriadok, tak aby evanjelium mohlo oslovovať hľadajúcich.

 

Závoj

Do rovnakej skupiny patrí i Pavlova poznámka o zahaľovaní žien. Tu pokiaľ viem, okrem Kresťanských zborov dnes už nik nedodržiava doslovnú aplikáciu textu. Ku každej kultúre patria isté symboly úctivosti. Ak sa tie symboly narušia, bohoslužba, ktorá potrebuje dôstojný  priestor posvätnosti, sa tiež naruší. Symbolom úctivosti u muža bola v tom čase odhalená hlava, symbolom úctivosti u žien zase hlava zahalená závojom. Pavol najprv odkazom na rabínsku tradíciu zdôvodní zmysel týchto symbolov: „Muž si však nemá zahaliť hlavu, pretože je Božím obrazom a Božou slávou, kým žena je slávou muža. Veď nie je muž zo ženy, ale žena z muža. Lebo ani muž nebol stvorený pre ženu, ale žena pre muža.“ Potom aby nevzniklo nedorozumenie, rabínsku tradíciu Pavel uvedie na pravú mieru odkazom ku Kristovi: „Ibaže v Pánovi nieto ani ženy bez muža, ani muža bez ženy. Lebo ako je žena z muža, tak je muž cez ženu a všetko je z Boha.“

Zdôvodnenie symbolov úctivosti sa točí okolo tajomstva Božieho obrazu v človeku.  Symbolom mužovej úctivosti je odhalená hlava. Prečo? „Lebo je Božím obrazom a Božou slávou“. Sláva Adama sa zakladá práve v tom, že v sebe nesie obraz Boha. Božie meno „Ja Som“ sa zrkadlí v Adamovom vedomí „Ja som“. Boh oproti svojmu večnému „Ja“ stavia stvorené „ty“ Adama. Stvoril ho ako  pozorovateľa sveta, ktorému sa zjavuje Božia sláva. Modliť sa znamená odkryť Bohu intimitu svojho existenciálneho „ja“. Azda preto najkratšou modlitbou prorokov bolo: „Tu som, Pane“. „Bože, ty ma skúmaš a poznáš (…) o všetkých mojich cestách vieš“ modlí sa Dávid. (Žalm 139: 1 – 3)  Jeho vnútro je v modlitbe   otvorené Božiemu prameňu, z ktorého vzniká celé  jeho bytie. Božia sláva sa v človeku zjavuje v komunikácii odkrytého ľudského „ja“ s nekonečným Božím „Ty.“ Odhalená hlava muža je symbolom tohto odkrytia.

A nielen to, Trojjediný Boh je sám v sebe vzťahom večného Ja a Ty spojeného v jedno Duchom milovania: Ježiš sa modlí: „Slávu, ktorú si mi dal, dal som ja im, aby boli tak jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne, aby boli dokonale jedno, aby svet poznal, že si ma ty poslal a zamiloval si ich tak ako mňa“ (Ev. Ján 17: 22 – 23). Trojjediný Boh, ktorý je sám v sebe vzťahom lásky, prenáša obraz svojej podstaty do človeka – ktorý je tiež stvorený ako vzťah lásky. Ten obraz je v knihe Genezis vyjadrený rozdelením človeka na dve bytosti – muža a ženu. V tom vzťahu lásky sa v človeku zjavuje Božia sláva. Tak sa človek stáva obrazom Boha na zemi. Preto Pavel napíše: „Žena je slávou mužovou“. Až vo chvíli, keď pred mužovým Ja stojí Ty ženy, zjavuje sa v nich Božia  sláva. Nikde inde iba v zrkadle toho druhého, človek nemôže poznať hodnotu a slávu svojho jestvovania. Preto Pavel Filipanom napíše: „v pokore pokladajte iných za vyšších od seba“ (Fil. 2: 3). Ty si moja sláva. Ty je viac ako ja, bez neho by ja samo seba nepoznalo; až v očiach druhého vidí svoju slávu. Tak i muž; až v očiach ženy vidí zrkadlenie vlastnej slávy.  Tá sláva sa zjavuje v intímnej jednote vzájomného zväzku lásky. Symbolom toho zväzku bol v Pavlovej dobe závoj na hlave ženy.

Byť Židom Žid, Grékom Grék

Pavlovi záleží na tom, aby sa na verejných stretnutiach, kam prichádzali neveriaci židia i pohania, veci diali v súlade s kultúrnymi zvyklosťami, tak aby nepohoršovali Židov ani Grékov.  Svoj postoj opísal takto: „Pre Židov som sa stal akoby Židom, aby som získal Židov; pre tých, čo sú pod zákonom, bol som ako pod zákonom – i keď nie som pod zákonom: Pre tých, čo sú bez zákona, stal som sa ako bez zákona, aby som získal tých, čo sú bez zákona – aj keď pred Bohom nie som bez zákona, ale som pod Kristovým zákonom. Pre slabých som sa stal slabým, aby som získal slabých. Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých“ ( 1 Kor. 9: 20 – 22).

Dnes je paradoxne práve trvanie na prežitých zvyklostiach kultúrne neprimerané a pohoršujúce. V čase, keď je ženám umožnený rovnaký spoločenský status: Nielen vyučuje, ale i riadi firmu, či štát, cirkev, ktorá si uchováva patriarchálnu nadradenosť mužov, pôsobí ako skanzen stredoveku.

 

Gnóza v Efeze

Žena nech prijíma poučenie v tichosti so všetkou podriadenosťou. Žene však nedovoľujem učiť, ani vládnuť nad mužom, ale nech si počína v tichosti.  Adam bol totiž stvorený ako prvý, potom Eva. A nie Adam bol zvedený, ale žena sa dala zviesť a dopustila sa hriechu. Bude však spasená tým, že rodí deti, ak zotrvajú vo viere, láske, svätosti a zdržanlivosti  (1 Tim. 2: 11 – 15).

K príkazu mlčania Pavel pridáva zákaz vyučovania. Je zvláštne, že takýto zákaz zasiela do cirkevného zboru, v ktorom pôsobí Priscila, učiteľka Apolla. V závere druhého listu Timoteovi Pavel Priscilu a Akvilu pozdravuje. 

Na rozdiel od zboru v Korinte, kde Pavel rieši morálne problémy a problémy primeraných foriem zrozumiteľnej bohoslužby, v Efeze rieši vážne teologické otázky. Určití ľudia šíria nepravé učenie. Zaoberajú sa bájkami a nekonečnými rodokmeňmi, ktoré vyvolávajú skôr hádky a neslúžia Božiemu poriadku spásy vo viere (1 Tim. 1: 3- 4). Ponúkajú  učenie, ktoré Pavel pripisuje démonickej inšpirácii, zabraňujú vstupovať do manželstva, prikazujú zdržiavať sa pokrmov… (1Tim. 4: 1 – 3) Hlásajú, že zmŕtvychvstanie už bolo (2. Tim 2: 18). Niektorí spomedzi nich totiž vnikajú do domov a podmaňujú si ľahké ženy, obťažené hriechmi a zmietané rozličnými žiadosťami, ktoré sa stále učia a nikdy nemôžu spoznať pravdu (2 Tim. 3: 6 – 7).

Ireneus učeník Polykarpa, ktorý bol zas učeníkom apoštola Jána, opísal príbeh, v ktorom Ján opustil kúpele v Efeze, lebo v nich bol gnostický učiteľ Kerintos – nepriateľ pravdy. (11.) „Bájky“, na ktoré Pavel v listoch Timotejovi odkazuje, pochádzali z gnózy. V Efeze bol vplyv gnózy veľmi rozšírený, prenikal medzi kresťanov, a miešal evanjelium s nesúrodými prvkami orientálnych mýtov.  V roku 1945 bola v Egyptskej púšti  pri Nag Hamadí objavená knižnica  a v nej 50 gnostických textov nekanonických evanjelií i iných  spisov z obdobia prvého storočia nášho letopočtu. Medzi nimi sa našlo i Evanjelium Evy, a Realita vládcov. (12) V tých spisoch nájdeme gnostickú  verziu príbehu Adama a Evy. Eva je v nich oslavovaná práve preto, že siahla po ovocí zo stromu poznania. Súdobá rabínska tradícia obviňovala Evu za to, že spôsobila pád. Podriadenosť ženy bola preto, podľa nich, primeraným trestom. Gnostici, naopak, opisovali ženu ako zdroj duchovného prebudenia. Eva je tá, čo bola stvorená prvá, preto má vyššie postavenie: „Keď ju, Evu, Adam uvidel, povedal: Ty si tá, čo mi dala život, budeš sa volať Matkou Života. Je to ona, kto je mojou Matkou. Je to ona, kto je mojím lekárom – Žena – Ona, ktorá dáva zrodenie.“ Božstvo je tu stotožnené so ženským princípom. Nemalo by nás prekvapiť, že spiritualita, povyšujúca ženu na božstvo,  priťahovala ženy kultúrne vylúčené do inferiórnej pozície. Hypolitus Rímsky v 2. storočí odsudzuje tých, ktorí povyšujú božskú ženu nad apoštolov a nad každý dar milosti, niektoré z nich si namýšľajú, že majú v sebe čosi, čo je nadradené i nad Krista.“  (13)

To je situácia, ktorej Pavel svojím listom čelí. Je veľmi pravdepodobné, že gnostický prepis Genezis bol jedným z mýtov propagovaných v Efeze, a že práve ženy boli zodpovedné za jeho šírenie. To dáva Pavlovej inštrukcii prekvapivo zrozumiteľnú priezračnosť: Ženám je doporučené štúdium: „Žena nech prijíma učenie v tichosti a podriadenosti (v tichom sústredení). Najprv sa predsa sama musí učiť, inak nemôže učiť iných. Treba si uvedomiť, že drvivá väčšina žien bola v tom čase negramotná, nemala prístup k vzdelaniu, nemohla si vytvoriť nástroje kritického myslenia, a tak bola nekriticky prístupná každému vplyvu klamného učenia.  Nedovoľujem jej učiť (klamné náuky, ktoré pripisujú žene vládu nad mužom). Oproti gnostickému mýtu božskej ženy Pavel stavia ako kontrast tradičnú rabínsku interpretáciu príbehu Adama a Evy. Oproti  – Eva bola stvorená prvá, stavia, Adam bol stvorený prvý. Oproti – jedenie zo stromu poznania viedlo k osvieteniu, stavia, Adam nebol zvedený, ale žena sa dala zviesť a dopustila sa hriechu. Na vyváženie treba uviesť, že Pavel Adamove prvenstvo zdôrazňované rabínskou tradíciou koriguje Kristom: „V Pánovi nieto ani ženy bez muža, ani muža bez ženy. Lebo ako je žena z muža, tak je muž cez ženu a všetko je z Boha“ ( 1. Kor. 11: 11 – 12). Rovnako rabínsky dôraz na Evinu vinu koriguje Pavel v 5. kapitole listu Rimanom učením o Adamovi, cez ktorého prišiel hriech na svet.

 

Žena a spása

Najzáhadnejšia je záverečná veta odseku: „Bude však spasená tým, že rodí deti, ak zotrvajú vo viere, láske, svätosti a zdržanlivosti.“ Tu Pavel zrejme odkazuje na proroctvo z Genezis o hadovi a žene: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom; ono ti rozmliaždi hlavu, ty mu zraníš pätu“ (Gen 3: 15).  Starí kresťanskí teológovia v týchto slovách videli odkaz na Máriu a Ježiša, ktorý sa z nej narodí. Takto, cez dar rodenia, je žena účastná na spáse.  Evanjelium nám Ježiša Krista predstavuje ako muža zrodeného zo ženy – muža zrodeného bez muža. Ak veríme v panenské počatie, veríme, že Ježiš sa narodil zo ženy bez muža – žiadne mužské gény pri jeho počatí neboli prítomné. Jeho telo bolo celé vzaté zo ženy. Ako vidíme, Pavlovo empatické: „nielen žena z muža, ale i muž  cez ženu“,  má nielen biologický, ale i soteriologický základ. Cez panenské počatie Krista má žena účasť na dare spásy. Ireneus v druhom storočí napísal: Uzol Evinej neposlušnosti bol rozviazaný poslušnosťou Márie. Čo panna Eva pevne zviazala nevierou, panna Mária uvoľnila skrze vieru.  (14)

 

Ženské hnutie a prebudenecké hnutie.

Nový trend, ktorý sa usiluje žene v cirkvi odňať i tú pozíciu, ktorú tradične v našom prostredí mala, pramení z obavy pred radikálnymi  formami feminizmu.  Je zjavné, že niektoré moderné myšlienkové prúdy prinášajú koncepty odporujúce pravde o ľudskej prirodzenosti. Názor, ktorý považuje mužský a ženský rod za číry kultúrny konštrukt, protirečí duchu Písma i biologickým faktom. Je však treba rozlišovať  medzi hnutím za zrovnoprávnenie žien a extrémnymi formami feminizmu.

Je tiež potrebné korigovať rozšírený názor, že rovnoprávnosť žien a ich právo byť ordinované v cirkvi zastávajú iba liberálni teológovia. Evanjelikáli, ktorí Biblii naozaj veria, zastávajú biblický hierarchizmus. Nikdy to tak nebolo a nie je to tak ani dnes. Medzi evanjelikálnymi teológmi je mnoho významných osobností zastávajúcich biblickú rovnoprávnosť muža a ženy. Uvediem  iba niektorých:  F. F. Bruce, Ortbergovci, Cornelius Plantinga, Walter Kaiser, Dallas Willard, Richard Mouw, Walter a Olive Liefeld, Tony Campolo, Gilbert Bilezikian, Stuart and Jill Briscoe, Stanley Gundry, John Stockhouse, Gordon D. Fee, Craig S. Keener, Howard Marshal, N. T. Wright.

Pre úplnosť je treba dodať, že viacerí  evanjelikálni teológovia zastávajú pozíciu niekde v strede medzi egalitarizmom a hierarchizmom. Podporujú účasť žien na vyučovaní v cirkvi, no kladú jej určité obmedzenia. Asi najznámejším z nich je John Stott. Podobnú pozíciu zastáva aj bývalý predseda Cirkvi bratskej v Čechách Pavel Černý. Dôvody pre túto stredovú pozíciu predložil Michelle Lee – Barnewall v knihe Neither Complementarian nor Egalitarian (Ani komplementárny ani egalitárny).

Názor, že hnutie za zrovnoprávnenie žien vzniklo zo sekulárneho liberalizmu, a preto svojou podstatou odporuje evanjeliu, sa taktiež nezakladá na  pravde. K dejinám našej cirkvi patrí skúsenosť s výraznými ženskými postavami, ktoré plnili funkciu zakladateliek a duchovných vodkýň hnutia Modrý Kríž. Bez Kristíny a Márie Royovej by sme tu neboli. V dobách vzniku prebudeneckého hnutia tento jav nebol žiadnou výnimkou. Pri zrode prvého ženského hnutia stáli veľké osobnosti evanjelikálneho hnutia. Ako prvého je treba menovať  zakladateľa metodistickej cirkvi Johna Wesleya. (1703 – 91). Hoci Wesleyova matka Suzanne v istom období verejne vykladala Písmo, Wesley  bol spočiatku v otázke služby žien rezervovaný. Okolo roku 1771 ho však  skúsenosť a hlbšie porozumenia evanjeliu viedli k zmene postoja. Pod jeho požehnaním pôsobilo viacero veľmi vplyvných ženských kazateliek. Adam Clark, biblický učenec a blízky spolupracovník  Johna Wesleya  o pôsobení ženských kazateliek napísal toto: „Vďaka požehnanému duchu kresťanstva tieto ženy majú rovnaké práva, rovnaké privilégia, rovnaké požehnanie, a dovoľte mi dodať: sú i rovnako užitočné.“ (15) Historik metodistického hnutia Robert F. Wearmouth zdôrazňuje, že pred Wesleym bolo v Anglicku nepredstaviteľné, aby mala žena v cirkvi vedúce postavenie. „Možno tvrdiť,“ píše Wearmouth, „že emancipácia ženy sa začala práve ním.“ (16) Jednou z najvýraznejších osobností medzi evanjelikálmi zasadzujúcimi sa za práva žien bol Charles Finney (1792 – 1875). Finney je známy hlavne ako bojovník za zrušenie otroctva. Po jeho boku sa za zrušenie otroctva verejne zasadzovalo nemálo žien. Hnutie za zrušenie otroctva a hnutie za zrovnoprávnenie žien postupovali ruka v ruke. Ich heslom boli Pavlove slová z Listu Galaťanom 3: 28. Finney mal veľký vplyv na veľkého evanjelikálneho kazateľa D. L. Moodyho.  Moody spolupracoval s mnohými ženami. Boli medzi nimi významné kazateľky. Jedna z nich, Frances Wilard,  D. L. Moodymu napísala: Ako na deň Letníc, tak aj dnes, nech sa muži i ženy, dokonalým spôsobom,  nestranne podieľajú na všetkých službách, preukazovaných v mene Toho, v ktorom už nie je otrok ani slobodný, muž ani žena, ale všetci sú jedno. (17) Zoznam evanjelikálov, ktorí ovplyvnili hnutie za zrovnoprávnenie žien, by bol dlhý, spomeniem už iba vo všeobecnosti Hnutie posvätenia – Holiness movement, ktoré predstavuje prvé pramene evanjelikálneho hnutia,  a  Armádu spásy, ktorá pri zápase o zrovnoprávnenie žien  zohrala významnú úlohu.

Cesta k zrovnoprávneniu bola dlhá, ženy si ho z veľkej časti museli vybojovať samé. Prvé ženy absolvovali štúdium na Oxforde až začiatkom 20. storočia. V tom čase ženy nemali ani volebné právo. Ako sa stavajú k zrovnoprávneniu žien zástancovia biblického hierarchizmu? Máme azda skutočnosť, že ženy študujú na vysokých školách chápať ako neblahý jav, ktorý deformuje biblickú rolu ženy? Máme volebné právo žien považovať za vzburu proti role, ktorú podľa Biblie Boh určil žene? Som presvedčený, že je to naopak; duch evanjelia povzbudil víziu zrovnoprávnenia ľudí, ktorá sa napokon presadila v našich dejinách. Skutočnosť, že sa cirkev často stavia do opozície tomuto oslobodeniu,  vyplýva z neblahého sklonu hľadať v evanjeliách literu a nie Ducha.

Ženy a muži sú rozdielni – komplementárni, no zároveň rovnocenní. S tým azda súhlasíme všetci. Čo však znamená pojem rovnocenný, ak neznamená  rovnoprávny? Patrí právo na vzdelanie k rovnocennosti? Ak niekto získal vzdelanie, nepatrí k tomu i právo učiť – odovzdať, čo sa sám naučil? Patrí k rovnocennosti právo voliť? Ak má niekto právo voliť, nepatrí k nemu logicky i právo byť volený?

Niektorí zastávajú názor, že ak priznáme žene rovnaké práva, naša cirkev prestane rásť. Chceme zakladať nové zbory. Naša sesterská cirkev v Nemecku je príkladom toho, ako zakladanie zborov prospieva duchovnému rastu. V sekulárnom prostredí západného Nemecka Boh evanjelikálnu cirkev požehnáva pozoruhodným rastom. Deje sa tak napriek tomu, či možno i vďaka tomu, že naši nemeckí bratia podľa reformačného princípu všeobecného kňazstva ženám v cirkvi priznali rovnoprávne postavenie. Obávam sa opačnej hrozby:  Trvanie na patriarchálnom nadradení mužov spôsobí, že budeme kultúrne irelevantní, čo povedie k evanjelizačnej neplodnosti. Konzervatívna časť našej spoločnosti  takýto typ cirkvi ľahko nájde vo väčšinovej katolíckej cirkvi. Ak chceme osloviť tých, ktorí práva žien na rovnaké vzdelanie, na právo voliť a byť volená, na rovnaké pracovné príležitosti považujú za spravodlivé, mali by sme sa držať princípu všeobecného kňazstva a oproti hierarchickej – dominantne mužskej katolíckej cirkvi ponúknuť alternatívu v evanjeliovej vízii charizmatickej cirkvi; cirkvi ako tela Kristovho, kde duch svoje prejavy udeľuje každému veriacemu a veriacej, tak ako sám chce.

Nuž takto na základe Biblie rozumiem postaveniu ženy v cirkvi a spoločnosti. Svoj postoj by som nazval komplementárnym egalitarizmom. Príklad Prvej cirkvi nás nabáda, aby sme mužom i ženám vytvárali  rovnocenný priestor vo vedúcich úlohách cirkvi. Motivovali k službe ľudí obdarovaných duchovnými darmi, nielen bratov ale i sestry, a vytvárali pre ich prácu primeraný legitímny priestor. V tom platí biblický egalitarizmus. Komplementárnosť  nám zas pripomína, že žena a muž vnímajú svet z odlišného uhlu pohľadu. Mužský pohľad má svoje silné i slabé stránky, rovnako ako má svoje silné a slabé stránky ženský pohľad. Komplementárnosť muža a ženy považujem za jeden z hlavných dôvodov, prečo je zdravé, aby vo vedení cirkvi a vo vyučovaní evanjelia boli zastúpení rovnako duchovne povolaní muži i ženy. Celý človek je muž a žena. Muž a žena sú dvoma očami v jednej tvári človeka. Ak chceme skutočnosť vnímať pravdivo, potrebujeme mužský a ženský uhol pohľadu spojiť v jednom spoločnom videní. Človek, ktorý vidí iba jedným okom, nevníma hĺbku priestoru. Aby sme videli v Bohu hĺbku skutočnosti, potrebujeme sa na ňu dívať ako celý človek – muž i žena.

 

Naša situácia

Sme česko – slovenskou cirkvou. Naša vzájomnosť stojí a padá na rešpektovaní dohôd, ktoré zakladajú našu súčasnú spoločnú prax.

Môj príspevok nie je trúbením do útoku, nejde mi o snahu presadiť v našej cirkvi ordináciu žien. Ak sa tak má stať, musí to byť výsledok duchovného pohybu cirkvi. Také rozhodnutie však môže urobiť iba celá česko – slovenská cirkev. Jediným nástrojom k vykonaniu takej zmeny je súhlas celo-cirkevnej konferencie.

To isté však platí i o opačnom prípade. Záujem meniť postavenie žien podľa ideálu patriarchálnej podriadenosti nemožno presadzovať malými zmenami v cirkevnom poriadku. Taký postup by bol neférový, a vnášal by rozkol do česko – slovenskej vzájomnosti.

Skúsme sa riadiť Pavlovou radou z  Rim 14: 1 – 12. Tam, kde nie je zhoda, je potrebné zachovať rôznosť pri vzájomnom rešpekte a dôvere. Neodsudzujme ani nepohŕdajme tým, kto o veci zmýšľa inak. Podriaďujme sa navzájom jedni druhým.  Buďme v pokore oddaní životu Kristovho tela – jednote v rôznosti. Verím, že ak budeme udržiavať svoje  srdce čisté; v pokornej pravdivosti, v dialógu, ktorý rešpektuje oponenta, vytvoríme priestor, v ktorom nás Duch Boží povedie k hlbšiemu pochopeniu, a ak to bude potrebné,  i k spoločným rozhodnutiam, ktoré z toho vyplynú.

Pramene

1. (a,b,c)  Joachim Jeremias, Jerusalem in time of Jessus, Philadelphia, Fortres Press 1969 , chapter „The social position of woman“ (str. 359 – 376)

2. Susan G. Bell,  Woman: From Greeks to French Revolution, Belmont Calif.: Wadsworth Publishing Company 1973

3. Aristoteles, Politics, Oxford university – The Basic Works of Aristotle, Richard McDean, New York. Random House 1941

4. C. S. Cowles, A woman´s place? Beacon Hill Press of Kansas City, 1993

5. F. F. Bruce http://preteristarchive.com/Books/pdf/1989_bruce_interview.pdf (str.7-8 ) s.

6. Don Williams, The Apostol Paul and Women in the Church, Ventura Calif.: Gospel Light, 1980

7. (a,b) H. Shelton Smith, RebertT. Handy, Lefferts A. Loetscher, American Christianity, New York: Scribners, 1963

8. Alan F. Johnson, ed, How I Changed My Mind About Women in Leadership: Compelling Stories from Prominent Evangelicals. Zondervan, 2010.

9. Richard and Catherine Clark Kroeger, Pandemonium and Silence at Corinth, The Reformed Journal, June 1988, C. K Barrett, The New Testament Bacgrounds, New York Harper and Row, 1966 kapitola 6. Mystery Religions

10. Robert C. Grant, A Historical Introduction to the New Testament, New York, Harper and Row, 1963

11. Hill, Charles E. From the Lost Teachings of Polycarp. Tubingen, Germany: Mohr Siebeck 2006.

12. Elain Pagelst, Gnostic GospelsAdam, Eve, and the Serpent, New York, Random House 1984 Marwin W. Meyer, The Secret Teachings of Jesus, New York, Random House 1984

13. Richard and Catherine Clar Kroeger, I sufer Not a Woman: Rethinking 1. Timothy 2: 11 – 15 in Light of Ancient Evidence, Grand Rapids: Bacer Book House, 1992

14. Ireneus  Contra Heresis citované Aida Besancton Spenser, Beyond the Curse, New York: Thomas Nelson 1985

15. B. T. Roberts, Ordaining Women, Rochester, N.Y.: Earnest Christian  Publishing House, 1891

16.  Robert F. Wearmouth, Methodism and the Common People of the Eighteenth Century, London: Epworth Press 1945

 

17. Ruth A. Trucker and Walter L. Liefeld, Daughters of the Church: Women and Ministry from New Testament Times to the Present, Grand Rapids: Zondervan, 1987