Homília: Alica Rosová

Rabínov dar

Kláštor, ktorý bol kedysi sídlom veľkého rádu v dôsledku ťažkých časov upadal. Prišiel o všetky svoje ďalšie kláštory a v rozpadajúcom sa hlavnom sídle zostalo už len päť mníchov: opát a štyria ďalší, všetci už viac ako sedemdesiatroční. Bolo jasné, že rád umiera.
V blízkom lese bola malá chatrč, ktorú občas užíval rabín z blízkeho mesta ako pustovňu. Opáta, ktorý sa trápil nad hroziacou skazou rádu napadlo popýtať rabína o radu, či vie ako kláštor zachrániť. Rabín však mohl s ním iba súcitiť. „Viem aké to je“, horlil, „duchovno z ľudí odišlo. Do synagogy už skoro nikto nechodí.“ A tak starý opát a starý rabín horekovali spolu. Potom si čítali časti Tóry a potichu sa rozprávali o filozofických veciach. Keď opát odchádzal, objali sa a opát sa posťažoval, že odchádza bez rady, po ktorú prišiel. „Nie, je mi ľúto, neporadím ti.“, odpovedal rabín. „jediné, čo ti môžem povedať je, že Mesiáš je jeden z vás.“
„Nemôže nám pomôcť“, povedal opát svojím druhom v kláštore. „Horekovali sme, čítali Tóru, jediné čo mi povedal pri mojom odchode bolo niečo tajomné; že Mesiášom je jeden z nás. Neviem, čo tým myslel.“
Nasledujúce dni, týždne a mesiace mnísi premýšľali a pýtali sa sami seba na zmysel rabínových slov. Mesiáš je jeden z nás? Ale kto? Myslel opáta? Bol naším vodcom pre viac ako jednu generáciu. Ale mohol myslieť aj brata Tomáša. Každý vie, že Tomáš je mužom svetla. Iste nemyslel brata Elreda, ten je s časom viac a viac vrtošivý. Ale keď nad ním človek premýšľa, aj keď je ľuďom tŕňom v oku, má Eldred vždy pravdu. Často veľkú pravdu. Možno že rabín myslel brata Elreda. Ale určite nemyslel na brata Filipa, je pasívny, nič z neho. Ale má akýsi nadprirodzený dar byť tam, kde je ho treba. Zázračne sa objaví po tvojom boku. Možno je Mesiášom Filip. Samozrejme, že rabín nemyslel mňa. Som iba obyčajý človek. A čo ak myslel? Ó, Bože, ja nie. Nemôžem pre Teba toľko znamenať. Alebo áno?
Keď tak premýšľali, začali sa starí mnísi k sebe navzájom správať s mimoriadnym rešpektom. A tak i sami k sebe.
Kláštor sa nachádzal v krásnom lese, ktorý občas navštevovali ľudia, aby sa prešli po cestičkách, pojedli na jemnej tráve, občas i meditovali v zchátranej kaplnke. Bez toho, aby si to uvedomovali, cítili auru mimoriadnej úcty, ktorá obklopovala starých mníchov a prestupovala atmosféru toho miesta. Nevediac prečo, začali sa do kláštora vracať na pikniky, hrať sa alebo modliť sa. Privádzali svojich priateľov, aby im to zaujímavé miesto ukázali. A priatelia privádzali nových priateľov.
Stávalo sa, že mladí muži hovorili s mníchmi častejšie a častejšie. Po nejakej dobe jeden požiadal, či by sa mohol k mníchom pripojiť. Potom ďalší. A ďalší. Po rokoch sa stal kláštor vďaka rabínovmu daru sídlom prekvitajúceho rádu, centrom spirituality a osvietenosti v ríši.