Spev v plameňoch

Nad svetom hustne oblak strachu. Morom sa plavia chatrné bárky napchané, telo vedľa tela, ľudskými bytosťami. Majú strach. Unikajú z krajín kde sa v mene Boha stínajú hlavy tým, ktorí veria inak. Vyloďujú sa na pobrežiach Európy. Bojíme sa, že zaplavia náš svet? Kto sa za nich postaví? Kto ich prijme? Tá temná hodina sveta nám nastavuje zrkadlo. Vidno v ňom to, čo vidieť nechceme – tvár zbabelosti a sebectva… a pokrytectvo – masku vlastenectva, pod ktorú ich skrývame. V bratislavských uliciach, skôr než k nám vkročila jediná noha, zdvíhalo proti prichádzajúcim päste tisíce nabúchaných dobre živených ľudí: Za Boha a za národ. Oni sa stali hovorcami nášho národa? Záväzku prijať časť utečencov náš parlament do Bruselu odkázal jednoznačné: „Nie!“ Kde je tá príslovečná slovanská pohostinnosť, a kde je to naše matrikové kresťanstvo? Nechceme ich, aby vraj neohrozili našu kresťanskú identitu. Akú identitu? Pápež František, k výročiu upálenie Jana Husa povedal: Pohoršujeme sa, ak ľudia z Islamského štátu zaživa upália pilota v klietke, ale my sme predsa vo svojich dejinách robili to isté.

Smrtiaca vášeň

Niekto umiera pomaly, celé mesiace je zožieraný chorobou. Niekto vzbĺkne v okamihu ako pochodeň, pálený za živa, ako zviera na ražni. Pred šiestimi storočiami v srdci našej civilizácie takto horel Jan Hus. Oheň, ktorý ho napokon pohltil, si však Majster Jan v sebe nosil dávno: Pomaly sa v ňom rozháral – nebezpečný sklon ducha zostať pravdivý za každú cenu, neustúpiť pred žiadnou hrozbou, nezradiť svedomie. Ten plameň v sebe starostlivo živil: Křesťan má být stálý ve víře a v rozjímání této trojí pravdy: té, která je obsažena v Písmu, té, kterou poznáváme smysly a té, jíž dosahujeme neomylným rozumem. Je lépe za tuto trojí pravdu vytrpět smrt než získat obročí pochlebováním. Kostnickí hasiči Husov plameň nedokázali uhasiť ani posmechom, ani hrozbami ani dobre mienenými radami.

Aké je to čakať v tme kobky na ortieľ smrti? Vyziabnutými rukami písať tajné listy, priateľom? Aké je to počuť rozsudok plný poloprávd a lží? Aké je to, keď ti na čelo nasadia kacírsku mitru pomaľovanú diablami? Aké je to kráčať lúkami pri Bodamskom jazere, počúvať spev vtákov, vedieť, že ich počuješ posledný raz. Aké je to naposledy sa nadýchnuť a pridať k piesni vtákov svoj hlas? Hus kráča na popravisko a spieva nápev mariánskej piesne. Spieva i keď sa hranica okolo neho rozhorí, spieva ešte niekoľko minút, kým mu organizmus celkom nezlyhá. Na hranici odsúdený katolíckym koncilom umiera katolícky kňaz, do poslednej chvíli verný svojej viere. Do kobky ktorú opustil bude onedlho uvrhnutý pápež – Ján XXIII. Kostnický snem je totiž miestom paradoxov. Pápež, v strachu pred koncilovým súdom z Kostnice ujde. Zigmundoví žoldnieri ho dolapia a uvrhnú do toho istého žalára. Kostnický koncil je koncil bez pápeža, hoci v tom čase má svet pápežov troch. Hlavnou témou koncilu je reforma cirkvi, no práve tu odsúdia Majstra Jana, ktorého o niekoľko storočí neskôr pápež Ján Pavol II označí za reformátora cirkvi. Štefan Swieźavski, profesor dejín na Katolíckej univerzite v Lubline o Husovi napíše: Pokiaľ som sa mohol zoznámiť s prípadom Jána Husa a pokiaľ poznám učenie katolíckej viery, som hlboko presvedčený, že veľký český reformátor bludy nehlásal. (…) Jeho tézy ohľadne cirkvi, za ktoré vytrpel ukrutnú smrť, sa predsa zhodujú s hlavnými smernicami eklesiológie vyhlásenej Druhým vatikánskym koncilom.

Trojhlavá cirkev

Cirkev Majstra Jana mala tri hlavy: Pápeža v Ríme, pápeža v Avignone a tretieho zvoleného na koncile v Pizze. Koncil v Pizze mal byť riešením pápežskej schizmy, no iba dodal k dvom hlavám tretiu. Množenie hláv na krku cirkvi živil dlhodobý spor o investitúru. Spor o základnú otázku: Kto je v hierarchii moci postavený vyššie, cirkevná alebo svetská vrchnosť? Teologické argumenty pri tom používala rovnako cirkev i svetská moc. Argument v prospech cirkvi mal jednoduchú logiku: Cirkev založil Kristus, ten vstal z mŕtvych vstúpil na nebesia a odtiaľ kraľuje nad svetom. Kristovým zástupcom na zemi je Peter, a z Petra moc prechádza na rímskych pápežov. Vec je jasná – primát patrí cirkevnej moci. Iní teológovia hájili primát svetskej moci: Podľa sv. Pavla, je predsa každá vrchnosť ustanovená od Boha. Dávno pred Kristom tu boli monarchovia, cisári i faraóni. Cirkvi teda patrí iba moc duchovná, praktická moc nad vecami sveta patrí svetským panovníkom. Nuž, komu vlastne patrí svet? V kontexte evanjelia situácia vyznieva komicky: Ježiš evanjelia v samote púšte čelí temnému pokušeniu. Ocitne sa na veľmi vysokom vrchu. Vidno odtiaľ všetky kráľovstvá sveta. „To všetko ti dám“ povie mu pokušiteľ, „ak sa mi pokloníš.“ Ježiš poklonu odmietne. Uplynie tisícročie a Ježišovi nasledovníci sa na tom istom veľmi vysokom vrchu pretekajú, kto sa prvý pokloní tomu, čomu sa ich majster klaňať odmietol.

Do onoho sporu výrazne zasiahli myšlienky Oxfordského učenca Johna Wycliffa. Proti cirkevným ustanoveniam staval Bibliu ako jedinú hodnovernú autoritu. Latinskú Vulgátu preložil do anglického jazyka, sprístupnil tak Bibliu laickému čitateľovi. Požadoval návrat k prvotnému kresťanstvu, Cirkev sa má zriecť bohatstva, a hlásať evanjelium v prostote tak, ako na začiatku. Nemá právo vlastniť majetky a uplatňovať moc v svetských záležitostiach. Potrebuje reformu. Ak nie je schopná reformovať sa sama, je morálnou povinnosťou svetských vládcov, aby jej v tom pomohli. Majú ju zbaviť bohatstva a moci násilím. Pre cirkevnú vrchnosť Wykliffové myšlienky predstavovali priame ohrozenie; podnecovali k násilnému odporu a do rúk sekulárneho človeka vkladali nebezpečnú zbraň. Wycliffové učenie cirkev odsúdila, jeho knihy spálila.

O tom bol Husov proces. Majster Jan bol totiž v Kostnici obvinený práve zo šírenia Wycliffových myšlienok. Medzi Oxfordom a Pražskou univerzitou v tom čase existoval výmenný program. Do Prahy prichádzali anglický študenti a s nimi Wycliffové spisy. Pražská univerzita pod vedením Jana Husa sa čoskoro ocitla v podozrení, že zastáva Wycliffovo učenie. A nie len univerzita. Od roku 1402 do roku 1410, Hus dvakrát denne, po celý týždeň, kázal v Betlehemskej kaplnke. Do kaplnky sa vošlo okolo 3000 ľudí a „na Husovi“ bolo vždy plno. Chodiť na Husa bolo jednoducho „in“. Kaplnku navštevovalo celé spektrum poslucháčov: prostí ľudia, mešťania, šľachta i pražský intelektuáli. Ťažisko Husovho kázania bolo etické. K sebe i k druhým Hus pristupoval s morálnou prísnosťou. Na cirkvi mu neprekážalo učenie, ale mravná skazenosť. Jeho rétorika bola expresívna, nedával si servítku na ústa, ostro napádal nemravný život „nehodných kňazov“, pápeža neváhal označiť za antikrista: Tak jako hejno krkavců snesli se na tuto zemi, aby vyklovali každé zrnko zlata a stříbra. Nemají slitování. Jejich srdce zjedovatěla touhou po bohatství. Se vším kupčí, všechno prodávají. Chceš pokřtít dítě? Zaplať! Chceš loupit a vraždit? Zaplať a bude ti odpuštěno. Ale pak, kdyby sám ďábel zaplatil, vstoupil by na nebesa? A za peníze takto vydřené z chudého lidu koně krásné chovají, čeleď nepotřebnou drží, v kostky hrají a na své kuběny kožichy drahé věší, zatímco Kristus chodil bos a neměl, kde by hlavu složil. Však poznejte se, vy zloději chudého lidu, neboť Bůh i lid vás vidí.

Kritici Husovi vyčítajú jednostrannosť. Hriechy klerikov vraj karhal, no hriechy svetských vládcov zhovievavo prehliadal. Cirkevnej vrchnosti sa vzpieral, u svetskej vrchnosti nachádzal ochranu. Dlhé roky bol Hus blízkym spojencom kráľa Václava IV. Václav nebol žiadny svätec bol to zmyselný, krutý a zhýralý človek. Hoci Hus ostro napádal morálne pochybenia kléru, zdá sa, že nad Václavovými hriechmi privieral oči. Do sporu s Václavom sa Hus dostal, až kvôli kritike odpustkov. Do kráľovskej pokladnice mal z odpustkov plynúť istý zisk, a tak sa, dva roky pred Kostnickým koncilom spojenectvo kráľa a Majstra skončilo. Kde stál Hus v spore o primát moci? Nepriklonil sa na žiadnu stranu. Požiadavku bezhriešneho života Hus staval i pred svetských vládcov: „Kráľ ktorý žije v smrteľnom hriechu, nemá právo byť kráľom.“ povie Hus pred Kostnickou porotou. „Ale Majster Ján, my ľudia sme predsa všetci hriešnikmi“ – namieta Kráľ Zigmund realisticky. Hus svojím mravným idealizmom ohrozuje všetkých. Svoj životný zápas zhrnul v odvážnom absurdnom geste: Proti pápežskej kliatbe, ktorú na neho v roku 1412 uvalil Ján XXIII sa Hus odvolal ku Kristovi. Takéto odvolanie, vtedy i dnes, samozrejme, na tvárach pragmatických realistov vyvoláva pobavené úsmevy.

Husova pravda

Ako ťa máme chápať Majster Ján? Môžeme v tebe vidieť moralistu, ktorý odmieta realitu a sníva o svete, ktorý nemožno uskutočniť. No môžeme ťa jednoducho prijať ako rýdzeho človeka; jedného z tých, ktorí navzdory všetkému trvajú na pravde svojej existencie.

O akú pravdu Husovi išlo? Bol si istý, že sa v ničom nemýli? Hus nebol hrdinom z lacných románov. Kolísal, bál sa. Keď sa ho koncilová komisia pýtala na kritické poznámky k bule odsudzujúcej Wycliffové učenie, Hus zaprel: Poznámky vraj nenapísal on, ale Majster Jesenic. O svoju pravdivosť musel zápasiť. V liste z väzenia svojim žiakom píše: Napomínám vás v Pánu, abyste, kterýkoliv byste mohli postihnouti smysl křivý v některém z oněch mých článků, toho se zřekli, avšak vždy bez pořušení pravdy, kteráž se zamýšlí. Nebol si istý, že sa nemýli. Bol si istý iba pravdivosťou svojho úmyslu. To jediné vedel s istotou: Musím byť pravdivý. Nemôžem sa zriecť výrokov, ktoré považujem za pravdivé. No nemožem sa zriecť ani výrokov, ktoré mi podsúvajú, hoci som ich nikdy nevyriekol, aj keď s nimi nesúhlasím. Takto sa Hus vo svojej veci obracia ku Kristovmu súdu. Už sa rozhodol. Vie, že rozhodnutím byť pravdivý, robí krok v ústrety smrti. Od svojho odvolania nečaká nič. Vyjadruje iba stanovisko vnútra; takto sa staviam sám k sebe. Neriešim svoj spor s cirkvou ani svetom, iba vydávam svedectvo o tom, čo je pre mňa podstatné. Na tomto zakladám svoju existenciu. Takto bude o stáročia neskôr o viere hovoriť praotec existencialistov Soren Kierkegaard: Viera je totiž paradoxná v tom, že jednotlivec pre ňu znamená viac ako to, čo je všeobecné.

Od chvíle keď Husov oheň vyhasol uplynulo 600 rokov. Ak by sa dnes z Betlehemskej kaplnky jeho hlas ozval znova, hovoril by zhruba to isté. Prišiel Luther, Kalvín, renesancia, humanizmus, no svet o ktorom Majster Jan sníval sa nikdy neuskutočnil. Veď dnes tak ako vtedy cirkev potrebuje reformu. Zápas o vládu nad svetom pokračuje: Náboženská i politická totalita stále vystrkuje rožky. Aký zmysel mala tvoja obeť Majster Jan?

 

 

 

Zmysel tej obete, sa pre Husa, naplnil vo chvíli keď odovzdal telo plameňom. Význam jednotlivca, totiž v očiach viery, nekonečne prevyšuje význam spoločnosti. Spoločnosť je len dočasná, no človek je večný. Taká je Husova pravda: Božie kráľovstvo sa nedeje ani v cirkvi ani vo svete, deje sa v temnom tajomstve existencie. Nemôže ho sprostredkovať žiadny obecný systém, cirkevný ani sekulárny. Iba jednotlivec vo svojej existencii môže naozaj patriť tomu kráľovstvu bez konca. Herman Hesse myslel na to isté, keď napísal: Iba jednotlivec sa môže obetovať, len on môže dosiahnuť nemožné v boji proti prirozeným pudom. Spoločestvo, národ toho nie je schopný, ľudia sa nechcú podriaďovať čisto ideálnym pravidlám, vyhovuje im výlučne praktický prístup, založený na ústupkoch a prispôsobivosti.

Daniel Pastirčák