Nie je žiadnym tajomstvom, že ľudia sa pri dnešnom dianí v cirkvi dívajú na to čo sa v nej deje kriticky. Zároveň sa snažia o zachovanie niečoho, čo zodpovedá tradičnému postoju bázna a zdržanlivosti, ktorej ich učili ich starí rodičia. Podľa tejto zásady sa to, čo hovorí a robí duchovenstvo nekritizuje a nediskutuje. Pán farár, biskup, pápež či cirkevné pomery, ktoré sú v očividnom nesúlade s proklamovaným posolstvom sú nedotknuteľné a nediskutovateľné témy.

„Odpísaná“ skúsenosť

Jeden angažovaný kresťan opisuje svoju skúsenosť z práce s mládežou pri príprave na prijatie sviatosti birmovania. Svoju skúsenosť opisuje takto:

S birmovancami sa snažím rozprávať otvorene. Netlačiť im do hlavy žiadne pred-pripravené katechizmové formulácie. Môj spôsob je skôr vychádzať z ich skúseností a postupne im klásť otázky, aby nad vecami začali premýšľať. A popritom ponúkať Ježišov pohľad na vec. A oni reagujú a reagujú veľmi pozitívne. Napriek tomu, že všetci absolvovali niekoľko ročníkov náboženstva a sem tam sa aj ukážu v nedeľu v kostole, mnohé veci sú pre nich nové… A často krát na nich vidím ten zápal a nadšenie, keď v nich zarezonuje Ježišovo posolstvo. Sú to otvorení a vnímaví mladí ľudia.

Minulý týždeň sme sa začali rozprávať o priateľstve, partiách a rôznych spoločenstvách kam patria. Nikdy ich diskusia nebavila viac, všetci s vášňou hovorili o dôležitosti priateľov a spoločného zdieľania života s nimi. Mal som pripravený mostík – tak ako máme priateľov s ktorými chodíme tancovať alebo hráme futbal, patríme aj do spoločenstva, ktoré zdieľa Ježišovu nádej… Ani som nestačil dopovedať a už mi spontánne začali skákať do reči:

“Ja si nemyslím, že cirkev je v poriadku.”

“Neverím, že farári nikdy nemali žiadnu ženu.”

“To čo robili s tými malými chlapcami je hrozné.

” Mnohí farári sa vyvážajú v drahých autách, kde zobrali peniaze? Zo zvončeka?”

“Tie ich habity sú príšerné…”

…úplný spontánny príval negatívnych emócií.

Jeden z nich dokonca zafilozofoval a voľne citoval svojho obľúbeného fantasy autora Terryho Pratchetta. Boh je ako jadro orecha a cirkev ako škrupina. Mnohí sa dostanú po tú škrupinu ale už nejdú k jadru. Radšej uveria v systém, akoby mali ísť svojou (neznámou) cestou k Bohu.

Birmovanci, s ktorými sa stretávam, sa už reálne necítia byť súčasťou cirkvi (v tom zmysle, ako sa cítia byť súčasťou tanečného krúžku alebo futbalového družstva). Cirkev zásadne oslovovali “oni”.

V tejto súvislosti som už častejšie uvažoval o zákazníckej orientácii, ktorá je pri práci v biznis prostredí dôležitou stratégiou pri dlhodobej úspešnosti firmy. A tak trochu som si ju vyskúšal v praxi ako spoluzakladateľ a riaditeľ jedného gymnázia.

Veriaci ako zákazníci

Ide pri nej o to, že ak chce firma byť na trhu úspešná nemusí sa totálne prispôsobiť vkusu svojich zákazníkov, musí však svoju ponuku vytvárať tak, aby vyhovovala a odpovedala v danej oblasti potrebám a očakávaniam zákazníkov.

Analogicky vidíme v hlavnej oblasti pôsobenia katolíckej cirkvi na jednej strane hlad po duchovných témach, špiritualite, túžbe po pravde a poznaní Boha, no na druhej strane je tu ponuka, ktorá ponúka “výrobky” po záruke. Často som zažil, ako tzv. pastoračné riešenia boli či sú v príkrom rozpore s oficiálnym učením. Zvlášť v spovednici sa rady rozumných spovedníkov riadia oveľa častejšie zdravým rozumom ako doktrínou Magistéria. Je tomu tak predovšetkým v oblasti sexuálnej a manželskej morálky.

Fakt, že sa v pastorácii oficiálne cirkevné doktríny a smernice obchádzajú síce user friendly, no z dlhodobého hľadiska sa tým otvárajú stále viac nožnice očakávaní, že cirkev ponúkne dobré riešenia a realitou, ktorú opisujú spomenutí birmovanci či ako ju v debatách popisujú zorientovaní a zainteresovaní veriaci ľudia. Je to známa skúsenosť o teórii a praxi budovania lepších zajtrajškov.

Teória a prax

Ak sa k ortodoxii (správna náuka) nepripojí ortopraxia (správna prax), ostane veriaci katolík v pasci. Pravoverné interpretácie morálnych a vieroučných právd ostávajú prázdnym gestom ak praktické postoje a život kresťanov budú v príkrom protirečení s tým, k čomu ich deklarované pravdy zaväzujú. Otázkou je, kde sa stala chyba. Je problém v učení, ktoré je príliš náročné a „študenti“ si ho nevedia osvojiť, alebo ide o niečo iné?

V momentálnej situácii z neho mnohí veriaci katolíci v produktívnom veku unikajú tak, že “pochopia”, že cirkev tu je len pre celkom malých a celkom starých. V tomto životnom intervale sa musí jednotlivec “prispôsobiť” svetu tak, ako mu to jeho svedomie dovolí. Keď to nezvládne, pôjde sa vyspovedať a chápavý spovedník ho tohto napätia zbaví.

Inou príčinou tohto stavu by mohlo byť to, že nereflektovaná ortodoxia je od životnej situácia a praxe bežných veriacich vzdialená. V praktickom živote je pri riešení každodenných etických rébusov pri životných či profesionálnych problémoch nepoužiteľná.

Tento zápas myšlienok a názorov s úradnou cirkvou a Magistériom (oficiálne označenie pápežskej a biskupskej doktrinálnej teórie) však niekto musí “odohrať”. Zdá sa že nateraz sa obidve strany uspokojili s tým, že nič nie je potrebné ani nevyhnutné meniť. Úradná cirkev má dostatok lojálnych veriacich, ktorí jej postavenie uznávajú a nevedia si svoj život bez cirkvi predstaviť. Za minimálne prejavy lojality ponúkajú požehnanie a sviatostný servis. Ak niekto túto neohrozenú pozíciu cirkevných autorít naštrbí, dostáva sa do problémov. No deje sa už aj to.

Veriaci vedia žiť bez cirkví

Následne sa ukazuje sila jeho osobnosti a schopnosť ostať bez cirkevného servisu. Emocionálna stránka tejto emancipácie veriacich je plná nečakaných zákutí. Jednotlivec do nich nahliadne pri hľadaní a nachádzaní životného partnera, výchove detí či iných dôležitých životných rozhodnutiach. Napríklad pri rozhodnutí mať dieťa či pri nástupe dieťaťa do školského zariadenia.

Traumatizácia jednotlivca cirkevnou doktrínou a následné výčitky svedomia u tých, ktorí sa jej vzoprú je neobyčajne hlboká. Mladý muž, ktorý sa rozhodne rešpektovať svoju partnerku, pre ktorú je jej náboženské presvedčenie úzko spojené s cirkevným prostredím prechádza vážnymi výzvami. Nejde len o jednoduchý súhlas so svadbou v kostole ale často aj o celú sériu s tým súvisiacich cirkevných podmienok a požiadaviek. Milujúci partner sa síce rozhodne z lásky rešpektovať podmienky veriacej druhej strany, avšak „cirkevná“ zápletka sa tým nekončí. Naopak ožije opätovne v najnečaknejších situáciách partnerského či manželského vzťahu.

Straty na obidvoch stranách

Pri tzv. zákazníckej orientácii však vôbec nejde o to, že by poskytovateľ služieb prestal poskytovať služby, ktoré poskytoval doteraz. Ide len o to, aby ich poskytoval tak, aby tí, ktorých doteraz oslovoval boli spokojnejší a aby prípadne získal ďalších klientov. Analogicky ani cirkvi nemusia opustiť morálne a etické princípy či obsah učenia. Mali by si však v duchu rešpektovania očakávaní a potrieb svojich „zákazníkov“ lepšie uvedomiť, akému druhu podnetov sú dnešní ľudia, ktorí ešte veria v Boha a hľadajú odpovede na svoje otázky v cirkvi vystavovaní a aké riešenia im skutočne môžu pomocť nestratiť vieru, tvár a pocit spolupatričnosti s cirkvou, ktorú reprezentujú tí „hore“.

To súvisí práve s oficiálnymi postojmi voči civilizačným výzvam ako je globalizácia, multikulturalizmus, šírenie AIDS alebo k prísne osobným témam súvisiacim s bioetikou ako sú potraty, umelé oplodnenie, antikoncepcia, homosexuálna orientácia či partnerské vzťahy. Tam, kde odpovede na tieto otázky neprichádzajú alebo sú vysoko nekompetentné a času neprimerané dochádza k vnútornému alebo aj otvorenému rozchodu s cirkvou a viera sa stáva len osobným postojom, ktorý s cirkevným životom nechce mať už veľa spoločného. Ostáva len romantickou spomienkou na detstvo. Súčasnosť nedokáže zmysluplne s osobnou vierou zosúladiť. Tento rozchod podľa mojej skúsenosti vyhodnocujú ako stratu obidve strany. Inštitucionálna cirkev aj ľudia, ktorí z nej vnútorne či aj otvorene „odídu“.

Miro Kocúr