Homília na žalm 19

Zbormajstrovi. Dávidov žalm.
Nebesia rozprávajú o Božej sláve, obloha hlása dielo jeho rúk.
Deň dňu odovzdáva správu, noc noci zvestuje poznanie
bez reči, bez slov, nepočuť ich hlas.
Ich posolstvo znie po celej zemi a ich oznamy doletia až po končiny sveta. Postavil na nich slnku stan.
Ono vychádza ako ženích zo svojho príbytku, teší sa ako hrdina, čo beží do cieľa.
Na jednom kraji nebies vychádza, na druhom zapadá; nič sa neskryje pred jeho páľavou.
Hospodinov zákon je dokonalý, občerstvuje dušu. Hospodinovo rozhodnutie je spoľahlivé, neskúseného robí múdrym.
Hospodinove príkazy sú správne, srdce napĺňajú radosťou. Hospodinov príkaz je jasný, očiam dáva svetlo.
Bázeň pred Hospodinom je čistá, zostáva naveky; Hospodinove výroky sú pravdivé, všetky sú spravodlivé.
Vzácnejšie sú ako zlato, ako množstvo zlata rýdzeho; sladšie sú ako med, ako med z plástov.
Napomínajú aj tvojho služobníka; kto ich zachováva, odmenu hojnú má.
Kto si uvedomuje svoje poblúdenia? Zbav ma aj skrytých vín.
Ochráň svojho sluhu aj pred spupnými, aby ma neovládli. Potom budem bez úhony, zbavený veľkého hriechu.
Nech ti je príjemná reč mojich úst a úvahy môjho srdca pred tebou, Hospodin, moja Skala a môj Vykupiteľ! (Žalm 19)

A keď mu bude všetko podrobené, vtedy aj sám Syn sa podrobí tomu, ktorý mu všetko podrobil, aby Boh bol všetko vo všetkom (1Kor 15:28)

Nebesia rozprávajú o Božej sláve, obloha hlása dielo jeho rúk. Týmito slovami sa nám prihovára devätnásty Žalm. Otvára tak tému, ktorá má v Biblii, ale i vo všetkých ostatných posvätných textoch svetových náboženstiev minimálny priestor: prírodu.

Príroda v nás vyvoláva paradoxný životný pocit. Každý z nás z času na čas prežíva okamihy, keď sa mu príroda javí plná zvláštneho významu a tajomnej krásy. Dívame sa do nej ako knihy, plnej tichého poznania. Poznania, ktoré sa nám neodovzdáva prostredníctvom slov, pretože toto poznanie slovám predchádza. Môžeme sa ocitnúť na nejakom mieste, ktoré v našej duši čosi otvorí, oživí. Sme na cudzom území, ale vo vnútri sa nečakane rozhostí pocit domova. Vtedy jasne cítime, že sme – a vždy sme aj boli – súčasťou čohosi väčšieho. Akoby sa nás dotkol Boh a vdýchol do nás kúsok svojho nekonečna. Bolo by to krásne, keby naša skúsenosť bola iba takáto.

Ibaže príroda nám z času na čas ukáže celkom inú tvár: ľahostajnosť k ľudskému osudu, krutý boj o život. Stačí spomenúť živelné pohromy, utrpenie zvierat, choroby, starnutie, smrť a rozklad. Spoločný údel všetkých živých organizmov. Sme podriadení nemilosrdným silám, ktorá nás presahujú a nemajú nad nami zľutovanie. Nie je to trochu trúfalé, snažiť sa za takýchto okolností hľadať v prírode nejaký Boží zámer? Veď príroda je práve tak plná života ako aj smrti.

Pre Dávida je krása prírody predovšetkým odrazom Božej slávy. V devätnástom žalme ju opisuje v poetických metaforách a personifikáciách. V tomto chválospeve nenájdeme hlbšie, pochmúrnejšie motívy. Text skôr prekvapí niečím iným: Prúd prírodných obrazov sa nečakane utne a Dávid sa začína zamýšľať nad Hospodinovým zákonom. Kde sa tu vzala taká absurdita? Veď opisy prírody akoby nemali žiaden vzťah k človeku. Prečo teda uprostred svojej oslavy Božieho diela odrazu Dávid obracia pozornosť k prikázaniam a ich prospešnosti pre človeka? Zrejme chcel nepriamo poukázať na súvislosť prírodných a morálnych zákonov a na ich spoločný prameň v Bohu. Pri pozornejšom čítaní textu, vo svetle našej dnešnej skúsenosti a poznania, sa však v našej mysli môžu vynoriť minimálne dve znepokojivé otázky:

1. Ako je možné, že hľadíme na ten istý svet, pričom niekomu sa javí ako plný Božej slávy a inému ako neosobné dielo náhody?

2. Naozaj Hospodinov zákon občerstvuje dušu a napĺňa srdce radosťou? Zástupy frustrovaných, zranených, depresívnych alebo zlomených veriacich, ktoré vidíme snáď v každom kostole, o tom veľmi nesvedčia.

A to budú aj dve témy tejto mojej úvahy: príroda a duchovné zákony. A hoci majú zdanlivo len málo spoločného, predsa len sa medzi nimi črtá určitá súvislosť: je to ľudská duša. Duša sa totiž sa v zrkadle prírody díva do svojej kolísky. Prameňa, z ktorého sa zrodila. V Duchu, naopak, vidí svoje sebaurčenie. Naplnenie a cieľ svojej cesty.

I.

Poďme sa pozrieť na prvú tému. Vyzerá to tak, že je to práve príroda, ktorá ostro rozdeľuje dva konkurenčné výklady sveta: vedu a náboženstvo. V čom sa líšia tieto dominantné typy poznania? Vedec sa usiluje o to, aby niečo objavil. Odkryl jednoduchý princíp za zdanlivo zložitým javom. Čím viac vedec poznáva svet, tým menej záhad v ňom vidí. Tým menší priestor je ochotný prepustiť čomukoľvek metafyzickému. Veriaci človek vlastným úsilím nič neobjavuje. Hľadá zjavenie. Čaká na odhalenie zmyslu, ktorý presahuje materiálny svet. Čím viac poznáva Boha, tým viac vidí jeho stopy okolo seba. Svet sa mu javí čoraz tajomnejší, priehľadný a plný neviditeľného Ducha.

Verejné diskusie o vzťahu vedy a náboženstva sú výbušné a častokrát plné predsudkov. Vedci majú pocit, že čosi s rozumom veriacich ľudí nemôže byť v poriadku. Predstava Stvoriteľa a večného života patrí podľa nich do ríše rozprávok, ktorá modernému človeku nesvedčí. S istotou predsa vieme, že príčinou nášho bytia je šťastná náhoda a život každého organizmu sa nezvratne končí smrťou. Veriaci vo svojej obhajobe viery zase prejavujú paranoidný strach z rozumu a vedy. Z nejakého nepochopiteľného dôvodu si myslia, že vedecké objavy ohrozujú ich vnútorný život. Doslovný výklad Biblie má pre nich prednosť pred zjavnými faktami. Dovolím si tieto nedorozumenia ilustrovať citátmi dvoch veľkých vedcov, Carla Sagana a Stevena Weinberga.

Carl Sagan sa vyjadril o veriacich takto: „Ako je možné, že sa takmer žiadne významné náboženstvo nepozrelo na vedu a neusúdilo pritom: ‚Veď toto je oveľa lepšie, než sme čakali! Vesmír je oveľa väčší ako nám hovorili proroci, oveľa veľkolepejší, rafinovanejší a elegantnejší!‘ Namiesto toho len vykrikujú: ‚Nie, nie a nie. Môj Boh je malý a ja chcem, aby to tak zostalo.‘“

Steven Weinberg si vo svojom konštatovaní neodpustil určitú dávku irónie: „Niektorí ľudia chápu Boha tak široko a premenlivo, že je potom celkom nevyhnutné, aby ho nachádzali všade, kam sa pozrú. Človek môže počuť, že ‚Boh je najvyšší zákon‘, alebo ‚Boh je to lepšie v nás‘ alebo ‚Boh je vesmír‘. Samozrejme, tak ako každé slovo aj slovo ‚Boh‘ môže mať ľubovoľný význam, ktorý sa nám zapáči. Ak chceme tvrdiť, že ‚Boh je energia‘, potom môžeme nájsť Boha v každom kuse uhlia.“

Boh má skrátka problém. Alebo je príliš malý alebo je príliš veľký. Vedci obhajujú veľkosť prírody proti komickému antropomorfnému obrazu Boha, veriaci zubami nechtami bránia veľkosť Boha a dôstojnosť človeka pred redukciou života na hmotu, energiu a niekoľko neosobných zákonov. Je vôbec možné nájsť spoločnú reč?

Pokúsil sa o to teológ Philip Yancey. Upozornil na skutočnosť, že vedci a veriaci nehovoria o tom istom type poznania: „Veda postupne zhromažďuje poznatky. Najprv Ptolemajos, potom Galileo, Kopernik, Newton a Einstein. Každý z týchto vedcov stavia na základe, ktorý položili jeho predchodcovia, takže bežný dnešný vedec má o fyzikálnom svete presnejšie poznanie, aké kedy bolo pre sira Isaaca Newtona mysliteľné. Poznávanie Boha prebieha úplne odlišne. Každé stretnutie s ním je jedinečné a individuálne, rovnako ako akékoľvek stretnutie dvoch ľudí, takže mystik z piateho storočia alebo negramotný prisťahovalec majú možno hlbšie poznanie o Bohu než teológ dvadsiateho storočia.“

Príroda je spoločným priestorom nás všetkých. Ak diskusie o prírode spoločnosť rozdeľujú, dotyky prírody ľudí spájajú. Rád by som na túto skutočnosť poukázal osobnou skúsenosťou. Mojou záľubou je amatérska astronómia. Zážitok, keď sa partia kamarátov v studenej noci zhŕkne okolo ďalekohľadov, aby niekoľko hodín bez ohľadu na únavu a nepohodu pozorovali hviezdokopy, hmloviny, vzdialené galaxie alebo planéty, má v sebe niečo, čo sa dá ťažko definovať. Z môjho pohľadu to sú duchovné kvality. Zoči-voči nekonečnu cítim zvláštnu silu, viem, že hľadím na niečo živé. Pohľad do vesmíru evokuje spomienky na detstvo, premýšľanie o vlastnom pôvode, rozjímanie o koreňoch samotného bytia. Túto skúsenosť mám spoločnú s kamarátmi, z ktorých väčšina sú ateisti. Prežívame rovnaké očarenie presahom. Tvárou v tvár noci sa v každom z nás otvára transcendentné vnímanie.

Skúmanie prírody prebúdza v človeku jednu veľmi konkrétnu duchovnú emóciu: úžas. Práve tento zážitok podľa mňa vysvetľuje, prečo sú toľkí ľudia ochotní znášať extrémnu nepohodu kvôli krátkodobému zážitku presahu seba samého. Tento typ šťastia kultúra neponúka, civilizácia ho nie je schopná sprostredkovať. Je možné ho zažiť iba uprostred prírody.

Príroda teda vzbudzuje úžas a úžas inštinktívne vyvoláva pocit vďaky. Lenže komu sa poďakovať? Existuje evolučné vysvetlenie pocitov vďačnosti za prírodný svet? Pocitov, ktoré evidentne nemajú žiaden účel ani z hľadiska prírodného výberu, ani z hľadiska pohlavného výberu, ani kvôli boju o prežitie, ani kvôli kooperácii? Ako je možné, že s takou nesmiernou intenzitou vnímame krásu prírody, pričom tento pocit je nám z praktického hľadiska celkom nanič? To, že včelu priťahuje tvar kvetu, je pochopiteľné. Prečo však kvet vyvoláva estetický pôžitok u človeka? Prečo cítime, že sa nám príroda prihovára, že ňou prestupuje tušenie zmyslu, ktorá sa nedá pochopiť racionálne?

Myslím si, že vďačnosť za prírodu nemôže cítiť nič, čo je súčasťou prírody. Iba Duch, ktorý sa nad ňu povzniesol.

Príroda sa nám, ľuďom, môže prihovárať práve preto, že do nej celkom nepatríme. Sme obdarení vedomím, ktoré sa v nej zrkadlí a ktoré si uvedomuje svoju vlastnú existenciu. Svoje postavenie uprostred prírody.

Výstižne to ilustroval psychoterapeut a spisovateľ Thomas Moore: „Nočná obloha bola vždy zdrojom údivu. Jej čierny, temný priestor sa nad nami klenie ako neustála pripomienka tajomstiev, ktoré napĺňajú prírodu. Nad nami sa rozpestiera čierny temný priestor a neustále nám pripomína tajomstvá, ktorá napĺňajú prírodu. Žiariace ozdoby, hviezdy a planéty, zvlášť Slnko a Mesiac, podnecujú hlbokú zvedavosť voči neznámym podobám života. Sú noci, keď je obloha plná hviezd, inokedy je ich temnota hrozivá. Nízke mraky stavajú medzi nás a túto hlbokú tmu hmlistú hradbu. Ale keď je nebo viditeľné a pokiaľ sme skúmali jeho rôzne podoby, obracia sa k nám v noci ako známa tvár. Môžeme ho v jeho podobách poznávať, alebo naopak, poznávaním jeho prejavov nájsť seba samých a určiť svoje postavenie. Pokiaľ je o nebi pravdivé všetko to, čo v noci vidíme očami, je to pravda aj o temnom vesmíre, ktorý môžeme vidieť vnútorným zrakom vo vnútri nás samých.“

Zdá sa mi, že práve tu sa skrýva spoločný menovateľ, podstata, o ktorú ide. A ktorá sa spája veriacich aj neveriacich. Na svet okolo seba môžem hľadieť očami ega alebo očami duše. Ego vidí svet ako niečo, čo si treba podmaniť, ovládnuť a vykorisťovať. Duša vníma svet inak, s úctou. Poznáva, že svet je živým svetom, ktorý ma udržiava, a ktorý je nesamozrejmý. Ktorý tu nie je len pre mňa, ale ktorý na mňa kladie aj požiadavky. Lebo i ja som tu pre svet.

Svet je teda plný duše. Lenže vo svete som schopný vidieť iba toľko duše, koľko jej mám v sebe. Koľko som jej v sebe dovolil vyrásť. Ak nemám dušu, tak svet, život, ľudia, celý vesmír okolo mňa sa mi bude javiť ako dioráma plná mŕtvej hmoty. Naopak, čím viac života som v sebe trpezlivou starostlivosťou vypestoval, tým viac života uvidím kypieť okolo seba. Renesanční filozofi opisovali oduševnosť prírody pomocou pojmu „anima mundi“. Duša sveta. Chápali ju totožne s Božím Duchom.

Opäť Thomas Moore: „Keď svetu priznám dušu, moja vlastná pozícia sa mení. Ak sa javia veci vo svete ako živé, môžem ich sledovať a načúvať im. Rešpektujem ich, pretože nie som ich stvoriteľ a neriadim ich. Majú práve toľko osobitosti a nezávislosti ako ja. Keď nebudete milovať veci v ich jedinečnosti, nemôžete milovať svet, pretože svet neexistuje inak ako v jednotlivých veciach. Bezdomovectvo, ktoré vidíme v uliciach našich miest, je odrazom hlbšieho bezdomovectva, ktoré cítime v našich srdciach. Ľudia bez domova stelesňujú stratu duše a my všetci ju zakúšame do tej miery, že žijeme v bezduchom svete.“

Žalmista hovorí: „Deň dňu odovzdáva správu, noc noci zvestuje poznanie“ (Žalm 19:3). Duch sa k nám prihovára nielen v okamihoch svetla, ale i v okamihoch temnoty. Skúsenosť prázdneho nezmyselného sveta, neprítomnosti Boha v prírode, je totiž duchovnou skúsenosťou. Je to totiž duch v nás, ktorý jasne cíti, že tu čosi chýba. Ako teda hľadať Božiu slávu? Na to, aby sme uvideli Božiu tvár, musíme sa prestať dívať do zrkadla. Či už je to zrkadlo narcistickej racionality, ktoré neuznáva nič, čo sa nedá zmerať, dokázať a vysvetliť alebo zrkadlo náboženských istôt a neomylnej tradície, ktoré nepripúšťa ani pochybnosť, ani zvedavosť. Vanutie Ducha ako večného Ty môžeme pocítiť jedine vtedy, ak sa prestaneme zaoberať svojím ja. A zdá sa mi, že príroda je ten najkrajší obraz, v ktorom sa môžeme stratiť práve tak, aby sme sa v ňom našli. Práve cez prírodu plnú duše môžeme najskôr zakúsiť, aké to je, keď sa Boh stáva „všetko vo všetkom“ (1Kor 15:28). Keď sa nám jeho hlas prihovára vo dne i v noci, z výšok ducha, rovnako i z temných hlbín opustenej duše. Hlas plný múdrosti, hlas bez slov. Hlas prírody.

Skúsenosť presahu, v ktorej človek prekročí svoje hranice a súčasne padne do svojho stredu, má teda duchovnú povahu. A je univerzálna. Vždy, keď hľadáme zmysel, hľadáme aj Ducha. Hľadáme domov a v ňom svoje vlastné miesto. „Tým posledným tajomstvom je sám človek,“ napísal Oscar Wilde v eseji De Profundis. „Aj keby niekto pomocou váh odvážil Slnko, zmeral fázy Mesiaca a zmapoval hviezdy siedmich nebies, stále zostáva on sám. Kto môže spočítať obežnú dráhu svojej vlastnej duše?“

II

Ak bola príroda témou, ktorá inšpiruje človeka, aby obrátil pozornosť k svojej duši a k životu, ktorý ho presahuje, pokračujme v tejto ceste ďalej a pýtajme sa, čo potrebuje duša na svoj rast. Druhou témou mojej úvahy bude hľadanie sebaurčenia cez duchovné zákony.

Dokonalosť Boha ako toho najvyššieho dobra, prameňa všetkej krásy, záruky našej slobody, zástancu spravodlivosti a zdroja lásky, ktorá prekonáva smrť, je ideou, ktorá oslovuje nielen veriacich, ale i neveriacich. Každý človek má totiž v sebe cit pre absolútne hodnoty, akési tušenie dokonalého šťastia.

S dokonalosťou Božích zákonov to už tak jednoznačné nie je. Kňazi, kazatelia, rehoľníci, ale aj laici, ktorí veria v Boha, pri svojej obhajobe náboženskej morálky častokrát pripomínajú manipulatívnych, pokútnych predavačov. Šmelinárov, ktorí sa snažia vychváliť očividne nekvalitný materiál, tovar po záruke alebo pochybné služby. Vyzerá to tak, že Božia vôľa, sprostredkovaná tradíciou alebo Bibliou, nedokáže suverénne nadchnúť srdce človeka. Ako môžem veriť kresťanstvu, keď kresťania sami investujú toľko zúfalej energie do snahy obhájiť božie prikázania? Nezriedka to vyzerá tak, akoby o prospešnosti toho, čo hlásajú, chceli presvedčiť najmä sami seba.

Pokúsim sa to ilustrovať na dvoch ustálených postojoch, ktoré sa často vyskytujú v cirkvi.

Ten prvý by som pomenoval ako morálny optimizmus. Morálni optimisti sú nadšenci, pri ktorých máte pocit, že im nič nie je nemožné. Keď začnú hovoriť o Bohu, akoby sa im v hlave spustil zvláštny program. Namiesto normálnej reči chrlia nezrozumiteľné náboženské frázy. Nasadia si na tvár zvláštnu duchovnú masku, za ktorú celkom skryjú svoju osobnosť. Podvedome máte pocit, že to, čo hlásajú, nie je Boh, ale akási viera vo vieru. Duchovné úsilie je v ich podaní morálnym perfekcionizmom. Veria, že náboženstvo zvestuje plnosť pravdy, o ktorej netreba ani pochybovať, ani veľmi rozmýšľať. Hlavne sa jej treba podriadiť a potom budete šťastní a dokonalí tak ako oni. Dá sa tak chvíľku žiť – kým nezistíte, že niektoré Božie prikázania jednoducho nie ste schopní naplniť. Opakované zlyhanie vyvoláva ťažké pocity viny. Odstrániť sa dajú iba jediným spôsob: ešte väčším emocionálnym nasadením.

Druhý postoj nazýva psychológia morálna depresia. Veriaci, ktorí živoria v jej zovretí, majú pocit veľkej ťarchy. Odopierajú si akýkoľvek pôžitok kvôli strachu z hriechu. Všetko, čo nemožno kontrolovať vôľou, je pre nich zdrojom trvalej úzkosti. Pod mikroskopom zákona skúmajú každý pohyb života a pýtajú sa, či vyhovuje alebo nevyhovuje tradovanej norme. Zvonku sa zdá, akoby ich Duch volal do trvalého vyhnanstva, do nepretržitého úteku pred dušou. Sú to totiž práve emócie, ktoré kontrolovať nemožno a vďaka ktorým prežívame spontánnu radosť zo života. Možno práve pri pohľade na týchto ľudí vyslovil Friedrich Nietzsche svoj slávny výrok: „veril by som v toho vášho spasiteľa, keby ste vyzerali spasenejšie.“

Domnievam sa, že je to práve duša, ktorej sa treba pýtať, na čo sú jej prikázania. Veď načo je nám zákon, keď nemáme život? Poslušnosť vonkajším normám totiž ešte z nikoho nespravila dobrého človeka. Ešte nikomu nenarástlo dobré srdce len z toho, že nikdy neurobil chybu. Mnoho zla nakoniec vzniká nie z toho, čo urobíme. Ale z toho, čo nerobíme. Ak je dobro všetko to, čo v nás zachováva život, tak byť dobrí nutne znamená byť aktívni, lebo život je aktivita, rast a pohyb. Často sa mi zdá, že najlepšie zrkadlo autentickosti nášho kresťanského života nám môžu ukázať ateisti. Oni sú tí najpovolanejší, aby prorockou jasnozrivosťou dieťaťa vykríkli, kedy je kráľ nahý. Kedy sme iba plní náboženských rečí, za ktorými nie je duša, a ktoré nie sú kryté ozajstným životom z viery.

Čo teda prospieva duši?

Myslím si, že je to dôvera a láska. Vnútorný človek v nás môže rásť iba vtedy, ak sa odvážime dôverovať láske. Tej sile, ktorá nás premieňa zvnútra vďaka nášmu slobodnému súhlasu a nie zvonka, násilne, vďaka požiadavkám tradície, rodinného prostredia a kultúry.

Skúsme sa chvíľu dívať na Boha očami duše. Očami dieťaťa. Pre dieťa je prvým Bohom jeho otec. A v čo dúfa otec? Aby sa dieťa stalo dobrým človekom. Boh Otec od nás nechce nič, čo by ubližovalo vnútornému človeku v nás alebo ho ohrozovalo. Jeho príkazy sú v súlade so životom. Božie zákony teda môžeme chápať ako také princípy života, ktoré umožňujú človeku rásť ako ľudskej osobe. Niečo hlboko v nás s týmito zákonmi intuitívne súhlasí. Odmenou za odhodlanie žiť s nimi v zhode, je pokoj. Ale na púti týmto životom neraz zlyháme. Bolestivo sa presviedčame, že cenou za porušovanie pravidiel je strata osobnej integrity. Boh nám však slobodu neposlušnosti dal. Túži totiž po tom, aby sme si dobro chceli vybrať a nie museli vybrať.

Potrebu zákona si preto neuvedomujeme vo svetle našich dní, keď sa cítime byť plní života. Až temná noc duše, skúsenosť duchovnej prázdnoty a vnútorného zomierania, nám odovzdáva horké poznanie, že Boh je život. A bez neho sme len prízraky. A tak zisťujeme, že je to práve Duch, zmysel, ktorý dáva duši život a naznačuje smer rastu. Boh nám vychádza v ústrety a ukazuje nám, že nemusíme v živote drasticky riskovať systémom pokus – omyl. Môžeme sa spoľahnúť na vedenie jeho Duchom. Podstatou duchovného života je to, že dôverujeme, aj keď nevieme. Cesta experimentu, cesta poznania, ktoré nadradím nad Ducha i nad zákon, vedie totiž k hlbokej existenciálnej nedôvere. A nedôvera zase k vyhýbaniu sa životu a k ustrnutiu vnútorného vývoja. Života sa dotýkame vtedy, keď sa odvážime otvoriť sa moci, ktorej podstatu nechápeme, ale o ktorej naša skúsenosť svedčí, že nás nikdy nezradila. Boh od nás nechce do bodky dodržať všetko, čo nám odovzdala tradícia. Duchovný život je skôr organický proces, v ktorom sa z temnoty nevedomia vďaka svetlu lásky postupne vynára človek.

Žiť v súlade s duchovnými zákonmi teda neznamená stať sa krikľavou reklamou náboženskej morálky, ani pochovať svoju dušu pod mohylou náboženských predpisov. Znamená to nebáť sa nadradiť potrebu vnútorného rastu pred konformným tlakom okolia. Postaviť vnútornú nevyhnutnosť charakteru proti vonkajšej nevyhnutnosti spoločnosti a prírody. Uprednostniť starostlivosť o život pred bojom o prežitie. Na tejto ceste je dôležité rozlišovať medzi vernosťou vnútornej skúsenosti a poddajnosťou vonkajším zvyklostiam. Je totiž veľký rozdiel medzi tým, vyzerať slušne a tým, byť dobrý. Navonok slušní ľudia sa vyhýbajú akýmkoľvek známkam poškvrny. Slovami Thomasa Moora: „Keď popierame alebo zakrývame niečo, čo je duši vlastné, nemôžeme byť plne prítomní pre druhých. Ak skrývame temné stránky duše, končí to tým, že dušu stratíme. Ak ich necháme, aby sa prejavili, stanú sa cestou k hlbšiemu spoločenstvu a intimite.“

Preto človek, hľadajúci skutočné dobro, sa nebojí priznať si svoj tieň. A Boh mu zostáva otcom aj v tej najhlbšej noci.

Alexander Plencner