Toto je zvesť, ktorú sme od neho počuli a ohlasujeme vám: Boh je svetlo a nieto v ňom nijakej tmy. Ak hovoríme, že s ním máme spoločenstvo, ale chodíme v tme, klameme a nekonáme, čo je pravda. Ale ak chodíme vo svetle, ako on je vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou a krv Ježiša, jeho Syna, nás očisťuje od každého hriechu. Ak hovoríme, že sme bez hriechu, klameme sami seba a nieto v nás pravdy (1Jn 1:5-8).

 

„Svetlo“ a „tma“. Dve typické prirovnania, ktoré ľudia už storočia používajú na rozlišovanie dobra a zla, nevinnosti a hriechu. Naše rozhodovanie často pripomína komplikované úvahy nad tajomnou šachovnicou. Čierne a biele figúrky akoby reprezentovali správne a nesprávne rozhodnutia. Túžime robiť vždy správne kroky, ale nejako nám to nejde. Nejde to vlastne nikomu. Je vôbec možné v tejto hre zvíťaziť? A kto je našim protivníkom? Každý, komu len trochu záleží na hre života, po čase zisťuje, že jeho súperom, tým, kto ťahá čiernymi figúrkami, nie je anonymné zlo. Nie sú to tí druhí. Nie je to osud. Hra sa odohráva v našej duši. To my sami obratne otáčame šachovnicu na stolíku nášho svedomia a ťaháme raz bielymi, raz čiernymi figúrkami. Ako to dopadne?

Keby sme boli svojimi vlastnými sudcami, svet by sa rýchlo rozdelil na omilostených a odsúdených. Nejeden človek by nad sebou vyriekol s úľavou oslobodzujúci rozsudok a prepustil by svoju dušu na slobodu. A nejeden by sa potrestal doživotím – s mrazivým presvedčením, že si to určite zaslúži. Len vonkajšiemu pozorovateľovi by to prišlo akési čudné: „milosť“ alebo „väzenie“ si prisúdili tí nesprávni. Strach, že nás druhí odsúdia, je paralyzujúci. Ale čo môže byť horšie, ako byť svojim vlastným sudcom? Z tejto slučky sa nedá tak ľahko vyšmyknúť: svedomie je faktom existencie a výčitky svedomia sú skúsenosťou, ktorú nie je možné nezažiť. A kto sa nad sebou aspoň trochu úprimne zamyslí, iste uzná, že nie je žiaden anjel.

Ani autori biblických textov si nerobia ilúzie o morálnej bezúhonnosti človeka. Biblia je možno jediný duchovný text, ktorý maľuje realistický obrázok ľudskej duše. Pramene svetla a tmy sú pomerne jasne pomenované: Boh je údajne zdrojom sveta, egocentrizmus je priepasť, z ktorej vyviera tma. Bolo by to také krásne, keby Boh bol naším svetlom. Lenže zdá sa, že práve toto svetlo je aj naším sudcom. A vrhá na nás tieň. V štyroch vetách prvého listu Jána sa akoby spájajú motívy nádeje aj odsúdenia.

Text v nás môže vyvolať otázky: Naozaj kráčame v tme? Čo je to tá tma? A čo to znamená kráčať vo svetle?

Na tomto mieste by sme sa mohli pustiť do filozofickej diskusie o povahe dobra a zla. No možno bude užitočnejšie nechať sa viesť rečou metafor. Poďme sa teda spoločne ponoriť do tmy a skúmajme, čo všetko nám tento obraz evokuje.

Zrejme nijaký zdravý človek neverí, že je „zlý“. Ak sa ocitne v situácii, v ktorej je niekým obviňovaný, hneď sa inštinktívne usiluje poukázať na svoje dobré úmysly. Alebo sa snaží presadnúť na druhú stranu stola a vynútiť si výmenu úloh: musím obviniť prokurátora, potom budem vyzerať ako čistý. Ale čo keď to, čo na prvý pohľad vyzerá ako „odsúdenie“, je v skutočnosti len náčrtom scény, opisom nášho okolia? Nie je náhodou „tma“ realistickým, lakonickým zhrnutím našej životnej cesty, ktorá viac než čokoľvek iné pripomína cestu temným lesom, na ktorej sa iba kde-tu objavuje pláň zaliata slnkom? Veď to všetci dobre poznáme: kráčame do budúcnosti, ale nevidíme na cestu. Netušíme, kam ideme. Netušíme, kto vlastne kráča vedľa nás, aká je jeho pravá tvár. Netušíme ani len, kde sme. A kto vôbec sme?

Asi nie som jediný, komu sa niekedy stalo toto: s údivom som pozoroval svoje vlastné konanie a moje vnútro, od ktorého som sa tajomným spôsobom odcudzil, mi zrazu prekvapene kládlo otázku: „čo to robíš?“ Ocitol som sa v stave, kedy veľa z toho, čo som si o sebe myslel, a čo som si od seba sľuboval, prestalo platiť. Otvárala sa vo mne temná hlbina. A ja som cítil, že ma práve tak odpudzuje ako i priťahuje. V určitom momente som vedel, že zlým smerom kráčam už dlhší čas. Nebolo v mojich silách otočiť sa naspäť. Čosi vo mne potrebovalo pomoc. A práve to bolo na týchto zážitkoch zvláštne: bolestivé rozdelenie vlastného vnútra na dve časti. Jedna časť môjho vnútra sa vydala na cestu niekam, kam tá druhá ani náhodou nechcela ísť.

Prežívať tmu môže znamenať práve toto: cítiť sa stratený. Nemať ani potuchy, čo sa so mnou deje a čeliť horkému poznaniu, že viac nie som tým, kto vôľou usmerňuje svoje konanie. Kto z nás nepozná, aké to je, žiť v strachu alebo bez nádeje? Aby to bolo ešte horšie – nedôvera nemá žiadne hranice. Keď dokážem sám seba nepríjemne prekvapiť, poprieť hodnoty, ktoré vyznávam, ako vôbec môžem dôverovať druhým, že neurobia to isté? A keď som sám seba stratil, kto ma nájde?

V tme je všetko rovnaké, len strach je vždy iný: v tme na mňa môže číhať čokoľvek.

Skúsenosť tmy je teda dôverne známa. Tma je všetko to, čo bráni životu, rastu. V nás i mimo nás. V tme kráčame vždy, keď sa vyhýbame zmene a radšej sa fixujeme na to, čo už poznáme a čo sa nemení. Lebo istota je pre nás viac ako život. Nad našimi hlavami sa začínajú sťahovať mračná nie vtedy, keď sa na obzore objavia problémy, ale vtedy, keď pred nimi kľučkujeme a odmietame ich riešiť. Nechceme sa namočiť. Tma nie je krajina, ktorú môžeme preskúmať v bezstarostnej prechádzke. Krok do tmy je krokom von z ľudskej duše. V tme sa nedá nestratiť, lebo práve tam prichádzame o seba ako o osobu. „Nevidieť“ vlastne znamená byť nástrojom neosobných síl. A nie sme v tom úplne nevinne, mnoho z nás si tento údel vyberá dobrovoľne. Kŕčovito sa držíme svojho ja a bojujeme proti všetkému, čo by ho mohlo spochybniť alebo zatieniť. Naše tváre možno najviac potemnejú vtedy, keď sa v hĺbke srdca tešíme z vlastného lesku. Je totiž jasné, že musím druhým uprieť svetlo, ak chcem byť ja tým jediným slnkom, ktoré žiari. Aké je to prekvapujúce, že to ja sám som zdrojom svojej vlastnej tmy.

Vo svete, ponorenom v tme, vládne zákon džungle. Skupina IMT Smile má o tom Veselú pesničku s výstižným mottom žralokov dnešnej doby: „Kto je sviňa, prežije“. Napríklad počas každých volieb máme dobrú príležitosť položiť si otázku, aká tma sa to vlastne vznáša nad našou spoločnosťou. A s odpoveďou nemusíme dlho váhať: Politikov ani nedokážeme vnímať inak ako zbojníkov, podvodníkov a klamárov. Už ani nie sme schopní uvažovať o tom, kto zradí alebo kto nezradí. Do vedomia sa namiesto toho vtláča vtieravá myšlienka: kedy zradí ten, koho sme zvolili? Nečakáme, aký nápad prinesie, ale s akým škandálom to praskne. Shootyho slogan „Istota ťažkých časov“ by mohol karikovať bilbord ktorejkoľvek politickej strany. A v ktorejkoľvek krajine.

A do tejto situácie nám Jánov list ohlasuje vetu: „Boh je svetlo a nieto v ňom nijakej tmy.“ Znie to odvážne, vlastne tak trochu drzo. A akom svetle to Ján hovorí? Nejeden z nás si predstaví božie svetlo ako lampu nad zubárskym kreslom. V tom horšom prípade ako chirurgické svetlo nad operačným stolom. Sadistický doktor samozrejme nie je ďaleko. Americký spisovateľ Philip K. Dick, ktorý trpel paranoidnou psychózou, zakúsil viacero „zjavení Boha“. V jeho prípade však išlo o znepokojujúce psychotické zážitky, žiadne extatické vízie mystikov. Jeden z nich prerozprával vo svojom románe Temný obraz: „‚Prebudil ma sen. Náboženský sen. Hrmeli hromy a vtom sa otvorilo nebo, zjavil sa Boh a dunivo ku mne prehovoril: ‚Nie som s tebou spokojný, syn môj.‘ Mračil sa na mňa. Mám strach, pozriem sa hore a hovorím: ‚čo som spáchal, Pane?‘ A on hovorí: „Zase si nechal otvorenú zubnú pastu‘“. Predstava Boha ako nemilosrdného panovníka nad našimi životmi nie je až taká zriedkavá. Mnohí veriaci sú jej ochotnými apoštolmi. Tento sadistický Boh nás mučí bolestným vedomím viny: „Si v tme – si zlý.“ Prečo teda nie som vo svetle? A čo to znamená byť vo svetle?

Biblický text nám na tomto mieste toho veľa nehovorí. Skúsme sa teda začítať do príbehu nášho života. Kedy na nás zasvietilo svetlo? V akom okamihu sme ho intenzívne cítili?

Pre mnohých ľudí je to zážitok zamilovanosti. Uvideli sme tvár iného človeka a celkom sme prepadli jej čaru. Svet sa zrazu zmenil. Dívali sa na nás oči niekoho druhého: pohľadom, po ktorom sme vždy túžili, ale ktorý sme si vlastne nikdy nevedeli celkom predstaviť. Prvýkrát nás niekto uvidel, zbadal našu nekonečnú hodnotu, ktorá je aj nám samým skrytá. V tej tvári bol sľub, v jej očiach poznanie a my sme vedeli, že sa deje niečo výnimočné. Akoby si sama láska otvorila dvere cez bytosť druhého človeka a vyslala nám lúč nádeje. Ten človek bol možno sám prekvapený z toho, ako sa na nás díva a čo v ňom vidíme. Otvoril sa medzi nami tunel do nekonečna. A cez neho prišlo svetlo, aby rozptýlilo tmu samoty v našom srdci. A život zrazu aspoň na chvíľu dával zmysel. Konečne aj na nás zasvietil reflektor a my sme sa ocitli uprostred javiska. Konečne sme aj my boli „hlavnou postavou“ v tomto čudnom príbehu o ľudskej existencii, ktorý je práve tak rovnaký, ako vždy nový a jedinečný.

Iní ľudia hovoria, že tým svetlom boli v ich živote deti. V dieťati môžeme vidieť život sám v jeho neuveriteľných premenách a dychtivosti. Dieťa je prísľub budúcnosti, hmatateľný dôkaz večnosti, pretože človek, ktorý pred nami teraz stojí ako neisté dieťa, bude raz odvážne kráčať po tomto svete, keď tu už my nebudeme. V naivných detských otázkach a zvláštnej zmesi hravosti a vážnosti môžeme vytušiť postoj, v ktorom je svet stále ešte žiariacim tajomstvom a nie šedou pustatinou, ktorou sa mátožne potácame každý všedný deň. Vnímavejší ľudia sa stretávajú so svetlom v kráse umenia. V dotyku transcendentnej krásy sa dá zahliadnuť vidina lepšieho sveta. Umenie nám tlmočí posolstvo o hlbšom rozmere reality, ktorý si podmaňuje ľudské srdce. Preniká neviditeľnými rukami do našej duše a čosi v nás buduje. Vo vlastnom vnútri pociťujeme, ako sa v nás znenazdajky rodí nová realita. Zobúdza sa v nás niečo nehmotné a predsa neskutočne reálne, ani sme nevedeli, že to v sebe máme, kým to neprebudila krása. Umenie je oknom do reality, v ktorej nič nechýba a kde je všetko prežiarené zmyslom – tak hlbokým, že nepotrebuje žiadne vysvetlenie.

Tých dotykov svetla je vlastne oveľa viac: Svetlo zažívame nielen vtedy, keď sa cítime byť milovaní. Ale aj vtedy, keď nachádzame silu milovať. Odkiaľ sa tá sila berie? Môže to byť oslobodzujúci pocit, keď prestaneme veriť nejakej ilúzii o sebe. Odrazu už na ňu nemusíme plytvať energiou. Prestaneme bojovať a náš krok je prekvapivo akýsi ľahší. Alebo si nás z ničoho nič podmaní pocit bratstva: druhí už nie sú moji nepriatelia, ale rozoznávam v nich rovnaký život, aký cítim aj sám v sebe. Zrazu sme tu my – svet sa prestal deliť na ja a oni. Chodiť vo svetle – to nemusí znamenať to, že vidíme to, čo sme pred tým nevideli. nemusíme znamená všímať si.

Môžeme v týchto skúsenostiach vidieť nejaké posolstvo Boha pre nás? Skúsme na chvíľu o Bohu uvažovať inak ako o inkvizítorovi. Ak je Boh láska, ako o tom svedčí apoštol Ján: nebolo by možné uvidieť v ňom úplne všetko, po čom hlboko túžime? Slobodu? Naplnenú budúcnosť? Život sám? Čo ak je to sama láska, ktorá neustále hľadá samu seba a čaká len na to, kým jej dáme súhlas, aby cez nás mohla prúdiť. Ako vietor, ktorý sa stáva vetrom až vtedy, keď sa pohne. A Žalmista volá: „Veď u teba je prameň života. V tvojom svetle uvidíme svetlo.“

Boh je život sám, všetko, čo vzniká, rodí sa. To svetlo, ktoré dopadá na našu tvár, je život. Je to tajomná moc, ktorá čaká na svoju chvíľu, aby nás povolal do existencie. Je to tá istá moc, ktorá spôsobuje, že klíčiaca rastlinka opúšťa tmu zeme a vydáva sa na cestu: hľadať svetlo. Ten skutočný pohyb života nie je vlastne nič iné ako pohyb za svetlom.

Aby sme mohli uvidieť svetlo, potrebujeme si uvedomiť, že stojíme v tme. V tme nemôžeme vidieť svoj vlastný tieň. Musíme ho hľadať na svetle. Len v milosrdnom svetle láskavej pravdy môžeme spoznať jeho skutočné obrysy a vydýchnuť si, že nenarastá do hrozivého prízraku, bezodnej priepasti.

Strach z tmy je strachom zo smrti, tušením vlastnej konečnosti aj nevedomosti. Vieme, že vlastnou vôľou môžeme vystúpiť z tohto prúdu života. Sme slobodní, môžeme sa postaviť proti duchu, ktorý nás utvára. Ale popretie tejto existenciálnej zraniteľnosti znamená nepriznanie si vlastnej ľudskosti, omylnosti. Znamenalo by to popretie vlastného tieňa. Nie sme zdrojom svojho vlastného života, nepoznáme plnú pravdu o sebe.

Hriech je to, keď chceme byť viac ako sme sami a chceme to hneď. To je naša tma.

Prečo je tu vôbec hriech? Nemecký filozof Erich Fromm povedal v tejto súvislosti pozoruhodnú myšlienku: „sloboda bez slobody zlyhať nie je žiadnou slobodou“. Slovo hriech pochádza zo židovského „hamartia“, čo znamená minutie cieľa. „Možnosť hriechu“ je pre stvorené bytosti to, čo dáva životu hranice, voči ktorým sa môžu vymedzovať. Bez možnosti hriechu by neexistovala žiadna voľba: ak by sme nemohli urobiť chybu, akoby sme vedeli a prežívali, že konáme dobro? Bez skutočnej voľby by ale neexistovala ani skutočná sloboda. Bez možnosti slobodne voliť by tu nebola ani nijaká vôľa. Ale bez vôle by sme neboli tým, kým sme: osobami. Boli by sme len neosobnými silami života. Neboli by sme ľuďmi. Bez možnosti hriechu by nebola realita reálna.

V takomto kontexte začína dávať zmysel kontrast medzi svetlom a tmou, o ktorom píše Ján. Spoločenstvo svetla je spoločenstvom pravdy, v ktorom skutočne vidím sám seba i druhých takých, akí naozaj sme. Naproti tomu stojí samota klamstva. Tma hriechu. Keď klamem, zatajujem časť seba pred sebou a pred druhými. V klamstve je vlastne každý sám. Nikto v ňom nemá skutočné spoločenstvo.

Tak prečo je tak ťažké priznať si pravdu o sebe? Prečo je tak ťažké pripustiť: „Ublížil som ti.“, „Mrzí ma to.“, „Oklamal som ťa.“? Veľmi sa bojíme, že tým zraníme sami seba. Že stratíme sebaúctu. Stane sa však pravý opak: priznať si vinu, tmu vo vlastnom srdci a vo vlastných myšlienkach, znamená preukázať sebe samému milosrdenstvo: pretože si doprajem pravdu. Nikto tým neklesne, ale naopak stúpne: a zrazu je o čosi milosrdnejší k druhým. Láska potrebuje skutočnosť, bez pravdy a bez slobody prestáva byť prameňom života.

Metafora Boha ako sudcu nám prekonať hriech nepomôže. Sudca nás môže akurát posadiť do väzenia alebo vypustiť na slobodu. Sudca nemá právomoc na to, aby nám radil ako žiť. Nie je to náš partner. Boh nie je žiaden sudca, ktorý na nás ukazuje prstom a kričí: „Priznaj sa!“. Predstavu Boha ako bezchybného, sadistického vladára treba opustiť.

Boh je láska. A Božia vôľa je túžba po nás. Skúsme si predstaviť Boha ako dokonalého tanečníka. Tanec, do ktorého nás pozýva, je sám život. Kroky nepoznáme. Nemôžeme si ich nacvičiť tak, že budeme sedieť na stoličke. Tanec nám spočiatku pôjde pomerne chabo. Hriechom totiž nie je nič iné ako naša nedokonalosť. Znova a znova sa nám budú pliesť nohy. Niektoré kroky a figúry sa budeme učiť dosť dlho. A predsa to môže byť úžasná radosť už od samého začiatku.

 

 

 

Skúsme si predstaviť Boha ako nádherného tanečníka alebo tanečnicu. Zastane pred nami a pýta sa: „Smiem prosiť?“

Alexander Plencner