Žalm 6:3-6 Zmiluj sa nado mnou, Hospodin, lebo chradnem, uzdrav ma, Hospodin, lebo mi kosti meravejú. Moja duša je veľmi vystrašená a ty, Hospodin, dokedy…? Obráť sa, Hospodin, vysloboď moju dušu, zachráň ma svojou milosťou! V smrti si na teba nikto nespomenie. Kto ťa v ríši mŕtvych oslávi?

Ján 14:1-6 Nech sa vám srdce neznepokojuje! Verte v Boha, verte aj vo mňa! V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám azda povedal, že vám idem pripraviť miesto? Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte. Tomáš mu povedal: Pane, nevieme, kam ideš. Ako môžeme poznať cestu? Ježiš mu povedal: Ja som cesta, pravda i život. Nik nepríde k Otcovi, ak nejde cezo mňa.

Pamätáte si, aké to bolo, keď ste uverili v Boha? Ja si na to pamätám. A musím vám povedať, že to, čo som pri tom cítil, akosi nepostačuje na pekný kresťanský príbeh o znovuzrodení. Žiadna kozmická láska alebo náhly zmysel života, nič, čo by som mohol všade rozprávať. Cítil som prekvapenie a obrovský strach. Prvýkrát som sa pokúsil o modlitbu a veľmi som nerátal s tým, že mi Boh odpovie. Kdesi vo vnútri som bral svoj experiment skôr polovážne, s úsmevom. O to viac ma zaskočil výsledok. Strach, ktorý som cítil, však nebol nepríjemný, paralyzujúci. Podobal sa bázni. Bol som poznaný inteligentným bytím a vedomím, o ktorom som mal úplnú istotu, že to nie som ja a že sa o mňa zaujíma. Po tomto zážitku vo mne zostal paradoxný pocit: cítil som práve tak ohromenie ako pokoj. Je to zvláštne, že prvou kapitolou môjho vzťahu s Bohom bol práve strach. Nie je to podobné, ako keď prichádzame na svet?

Veľmi skoro prišli prvé skutočné duchovné výzvy. Ak Boh naozaj existuje, – premýšľal som, – ako je možné, že kresťania sú takýto? Bolo to podobné, ako keby ste prvýkrát prišli na koncert výbornej kapely, napríklad Depeche Mode. Hudba je naozaj perfektná, ale keď sa pozriete na fanúšikov, cítite silné rozpaky. Prečo majú všetci na sebe to groteskné čierne oblečenie? Pane Bože, to mi chceš naozaj povedať, že k týmto tu mám odteraz patriť? To snáď nemyslíš vážne! Mimochodom, túto otázku si kladiem doteraz: „Ak je Kristus Boží Syn, ako je možné, že kresťanstvo vyzerá práve takto?“ Často premýšľam, ako sa mi vôbec mohlo stať, že som kresťan. A čo to vlastne znamená. Otvorene priznávam, že niektoré podoby zbožnosti sa mi stále zdajú smiešne. V tomto som sa nezmenil.

Keby sa ma teda dnes niekto opýtal: „Veríš v Boha?“, odpoviem na základe svojej skúsenosti „áno“. A možno rovnako by odpovedala väčšina z vás. Ale keby sa ma niekto opýtal: „Veríš Bohu?“, moja odpoveď by bola iná. „Niekedy. Niekedy Bohu verím. Inokedy nie.“ Občas ma premôže strach a nedôvera. Cítim sklamanie, ktoré otravuje moje vnútro, cítim bolesť, hnev a zmätok. Neverím, že budem šťastný, neverím, že veci dopadnú dobre. Toto všetko cítim napriek tomu, že som na vlastnej koži zažil, ako Boh viackrát zasiahol a zmenil situáciu, ktorá bola beznádejná. Viem, že viera dokáže pohnúť realitou. Napriek tomu to tak vždy necítim. A sú chvíle, kedy je nedôvera tak silná, že každá nádej mi pripadá smiešna. Veriť v Boha a dôverovať mu preto prežívam ako dve rôzne skúsenosti. Poznáte ten pocit?

Pred pár mesiacmi som siahol po zbierke esejí francúzskej filozofky a mystičky Simone Weilovej Tiaž a milosť. Hľadal som niečo na duchovnú inšpiráciu. Po chvíli som knihu znechutene odložil. Bolo to potom, ako som si prečítal tento výrok: „Nikdy netreba hľadať útechu, ak prežívame bolesť. Okrem zničenia ja nám nie je dovolený absolútne nijaký slobodný čin.“ Existujú myšlienky, ktoré dávajú filozofický zmysel… kým ich neskúmate srdcom. Bola by to možno hlboká pravda, keby sme nemali telo, ktoré trpí a dušu, ktorá cíti. Myslím si, že ak čítame nejakú duchovnú myšlienku alebo verš v Biblii a čosi v našom vnútri sa inštinktívne stiahne v odpore, táto naša reakcia je oveľa významnejšia než tie najelegantnejšie teologické koncepcie a zdôvodnenia rozumu. Nepochybujem o tom, že Simone Weilová úprimne milovala a verila v Boha. Som presvedčený, že rovnako úprimne sa v mnohých veciach mýlila. Tak ako my všetci.

Bol to však práve tento výrok, ktorý ma inšpiroval k osobnému hľadaniu. Ak je Boh život, prečo vedome alebo nevedome túžime po akejsi náhradnej, symbolickej smrti v sebaobetovaní? Prečo v mene Prameňa bytia mnohokrát popierame svoj vlastný životný stred, svoju vlastnú dušu? Prečo sa bojíme byť sami sebou, prečo chceme trpieť, aby sme si vôbec zaslúžili žiť svoj život? Niekedy žijeme tak, že viac ako Božie deti pripomíname zanedbané siroty. Ukrižovanie Krista chápeme ako hlavnú pointu jeho príbehu. Zabúdame na to, že Ježiš v Getsemanskej záhrade rozhodne nechcel zomrieť. Najradšej by sme celý svoj život žili tak, ako Ježiš svoje posledné dni. Aby sme si zaslúžili vstup do Božieho kráľovstva. Myslím si, že skreslením kresťanstva je popieranie utrpenia práve tak ako popieranie radosti. Chcem sa preto spolu s vami zamyslieť nad tým, kedy sa viera v Boha stáva útekom pred sebou samým.

Cesta kresťana sa často začína paradoxným poznaním: „Boh ma miluje a ja sám seba nenávidím.“ S týmto rozporom v srdci sa snažíme milovať blížneho svojho. Ale keď sám seba neprijímam, keď neuznávam svoje bytie, alebo ho uznávam iba čiastočne, ako môžem autenticky milovať druhých? Iba tak ako samého seba – podmienečne. „Mám ťa rád, ale…“ Americký spisovateľ Paul Auster v Zimnom denníku opisuje tradovaný výrok zo svojej rodiny. Hovorievala ho babka Paulovej mame: „Tvoj otec by bol úžasný človek… len keby bol iný.“ Druhí sa teda musia zmeniť, svet sa musí zmeniť, Boh už čosi konečne musí urobiť, aby sa všetko dalo do poriadku. Pomohlo by to? Nie je problém niekde inde? Sme my sami v poriadku?

Naša duša je stratená a potrebuje vyslobodenie. Táto situácia je prekvapujúco častým obrazom v Žalmoch. Znova a znova sa strácame, znova a znova namáhavo nachádzame cestu. Boh nás nevyslobodil raz a navždy, naša existencia je nepretržitým zápasom medzi slobodou a nevyhnutnosťou. Je to dráma rastu a ubúdania. Toto poznanie je však zdrojom veľkej bolesti. Vieme, že nikdy nebudeme úplne šťastní, že všetko krásne raz pominie. Hľadáme riešenie, aby sme nemuseli čeliť tejto pravde. Hľadáme systém, pomocou ktorého by sme ovládli život. Nechceme cítiť úzkosť zo smrti, nechceme riskovať straty. Nechceme niesť ťažké bremeno osobnej zodpovednosti, ktorým je zaťažená naša sloboda. Nechceme trpieť. Chceme poistenie. A takýmto poistením proti bolesti a strachu je často náboženstvo.

Náboženstvo ponúka predstavu, že môžem zabudnúť na svoj tieň, na nevyhnutnosť svojho osobného konca v nadosobnom príbehu. Táto predstava sa môže stať zdrojom úžasnej útechy. Problém nastáva vtedy, ak sa potom, čo som na seba zabudol, nie som ochotný na seba rozpomenúť. Ak opustím samého seba, môžem potlačiť myšlienky na utrpenie aj na smrť. Ale spolu s tieňom strácam aj svoje telo, svoju vitalitu. Pocit, že som na žive.

Boh nás volá na namáhavú cestu a sľubuje, že nám bude oporou. Benediktínsky mních Anselm Grün hovorí: „Pán nás vedie svojím slovom i konaním k životu. Práve slovami, ktoré pôsobia na prvé počutie cudzo, sa nám Ježiš snaží otvoriť oči pre skutočný život. Provokuje nás, aby sme sa konečne pohli a začali žiť. Otvára nám oči, aby sme vo svojom vnútri objavili miesta, ku ktorým zatiaľ život nedosiahol. Často sme žití namiesto toho, aby sme žili. Ježiš nás znovu nabáda k vlastnému životu. Povzbudzuje nás, aby sme vykročili vlastnou cestou. Iba tak sa staneme živými bytosťami, ktoré svedčia o živote. Mnohí kresťania ho bohužiaľ nechápu ako vodcu skutočného bytia, ale skôr ako útočisko pred životom. Keďže majú zo života a z jeho zápasov strach, utekajú k Ježišovi. Lenže tým skresľujú jeho obraz aj jeho zámer. Pán je všade tam, kde je život, nie tam, kde sa pred ním niekto snaží uniknúť do zbožných pravidiel. Ježiš nás predurčuje k tomu, aby sme sa odvážili žiť vlastný život a nedávať stále len na názory druhých.“ (Anselm Grün, 50x Ježíš).

Náboženstvo, ktoré slúži ako obrana pred životom, môže veľmi ľahko vyústiť do zbožného sadizmu. Čím viac a viac pred sebou unikám, tým viac a viac vidím okolo seba zla. Bránim svoju abstraktnú predstavu Boha proti životu, proti konkrétnemu človeku. Nevidím, že používam Slovo Božie, Bibliu, proti Obrazu Boha v človeku. Nedávno som čítal blog s názvom Som kresťanka a idem sa rozvádzať. Žena, ktorú jej manžel týral, opisuje takúto skúsenosť s kresťanským „pochopením“: „Keď som prvý krát priznala jednej sestričke, že mi manžel rozbíjal veci v kuchyni, tá sestrička sa ma opýtala: ‚A nechceš sa pomodliť za to, aby si nebola precitlivelá?‘“ Aj takto môže v praxi vyzerať umelá zbožnosť: necitlivosť k vlastnej necitlivosti. Takáto viera je jedovatá. Nelieči.

Ak neprijímam samého seba, ani druhých, dôveru musí nahradiť kontrola. Láska musí ustúpiť moci. Moje svedomie sa mení na nemilosrdného sudcu. Potom už necítim žiadnu skutočnú radosť. Ježiš by nás nemusel učiť milovať ani veriť, keby nevedel, čo sa skrýva v našich srdciach: hnev a nedôvera. Náboženstvo môže byť spôsobom, ktorým oslavujeme život, ale môže byť aj expresným dopravným prostriedkom, ktorým chceme zo života čo najrýchlejšie uniknúť. Zdravá náboženská viera nás učí nájsť vzťah k duši a úctu k nej. Keď však stratíme kontakt s dušou, naše podvedomie zaplaví pocit ohrozenia.

Kde sa v nás berie? Čoho sa bojíme? A prečo?

Druhou témou, o ktorej by som chcel hovoriť, je strach z duše.

Čo je to strach? Strach je pozornosť voči nebezpečenstvu. A nebezpečné je to, čo ohrozuje moju integritu. Strach má preto podobu vnútornej otázky: Kde je nebezpečenstvo? V tomto zmysle je strach veľmi dôležitá ochranná emócia a slúži na zachovanie života. Strach, ktorému sme sa nenaučili čeliť, môže prerastať do úzkostných predstáv: „Čo ak sa niečo zlé stane?“ Dánsky filozof Sōren Kierkegaard ako prvý jasne odlíšil strach a úzkosť. Dal do protikladu strach, ktorý je strachom z niečoho a úzkosť, ktorá je strachom z ničoty. Táto úzkosť sa nedá lokalizovať. Ako hovorí americký psychológ Rollo May: „Útočí na nás zo všetkých strán naraz“.

V máji zomrel švajčiarsky surrealistický výtvarník Hans Rudolf Giger, autor vesmírneho Votrelca. Podľa mnohých je to najkreatívnejšie a najlepšie vytvorené monštrum v populárnej kultúre. Gigerove obrazy sú súčasne znepokojujúce aj fascinujúce. Ako sa sám autor vyjadril, inšpiráciou pre jeho tvorbu boli stavy úzkosti, nočné mory, ktoré mal od detstva. V jeho dielach vidíme organické tvary, mechanické súčiastky, sexuálnu symboliku. Mnohé z toho, čo číha v podvedomí človeka. „Bojím sa svojich vízií,“ vysvetľoval autor. Keď mu oponovali, že je to len jeho myseľ, Giger reagoval: „Práve z toho mám strach.“ Tvoril výhradne v noci a svojho strachu sa nikdy celkom nezbavil.

Je vôbec možné zbaviť sa strachu?

V nemeckom psychológovi Fritzovi Riemannovi vzbudil strach priam vedeckú zvedavosť. Venoval mu celú knihu, Základné formy strachu. Napísal toto: „Jednou z našich ilúzií je to, že veríme, že je možné žiť život bez strachu; strach patrí k našej existencii a je odrazom našich závislostí a nášho vedomia vlastnej smrteľnosti. Môžeme sa iba pokúsiť rozvinúť sily pôsobiace proti nemu: odvahu, dôveru, poznanie, moc, nádej, pokoru, vieru a lásku. Tie nám môžu pomôcť strach prijať, vyrovnať sa s ním, stále znovu nad ním víťaziť. Zážitok strachu teda patrí k našej existencii. Bez ohľadu na to, že to platí všeobecne, každý človek prežíva svoje osobné variácie strachu. Každý človek má svoju osobnú, individuálnu formu strachu, ktorá patrí k nemu a k jeho povahe, tak ako má svoju formu lásky a ako musí zomrieť svojou vlastnou smrťou. Strach sa objavuje vždy tam, kde sa nachádzame v situácii, do ktorej sme nedorástli alebo ešte nedorástli. Všetko nové, neznáme, čo musíme robiť alebo prežívať po prvýkrát, obsahuje vedľa čara nového, potešenia z dobrodružstva a radosti z rizika tiež strach a úzkosť. Pretože náš život smeruje neustále do niečoho nového, neznámeho a ešte nezakúseného, sprevádza nás úzkosť ustavične“ (Fritz Riemann, Základní formy strachu).

Dosvedčujú to aj výskumy. Ukazuje sa napríklad, že hoci sú starší ľudia a nábožensky založení ľudia schopní na vedomej úrovni vnímať smrť vcelku pozitívne, úzkosti podliehajú na úrovni inštinktívnej.

Vidíme, že nie je možné nebáť sa. Ale je možné mať odvahu.

V čom teda spočíva strach z vlastnej duše? Domnievam sa, že jeho koreňom sú dve základné obavy: strach z bolesti a strach zo sklamania. Keď nazrieme do svojho srdca a chvíľu sa doň naozaj pozorne dívame, to, čo pocítime pod povrchom našej nálady, väčšinou nebude radosť, láska alebo pohoda. Často je to horkosť a bolesť.

Bojíme sa bolesti, pretože kde je bolesť, tam je ohrozenie. Keď ma niečo bolí, cítim v sebe úbytok života. Bolesť, to je vlastne tušenie zániku. Táto skutočnosť plodí pocit vykorenenosti. Podľa nemeckého filozofia Martina Heideggera je typickým dôsledkom uvedomenia si smrti a konečnosti pocit, že človek nie je vo svete doma. Nazval ho „nezabývanosťou“.

Každý človek chce urobiť všetko preto, aby sa vyhol utrpeniu. Je to inštinkt. Strach zo smrti, strach z konečnosti našej existencie a zániku duše je niečím, čomu sa chceme za každú cenu vyhnúť. Hľadáme útechu, ktorá by nás z tohto strachu vyliečila. A spoľahlivou útechou je pre nás únik z tela. Funguje to? Psychoterapeutka Jasmin Lee Cori takýto postoj považuje za omyl: „Keď sa v živote snažíme o povznesenie alebo únik na úkor vhĺbenia sa a zainteresovanosti, náš postoj nás vedie do duchovnej pasce – pasce ‚transcendencie‘. Povznesenie sa a únik tu môžeme chápať ako snahu oslobodiť sa od tela, odpútať sa od života, zatiaľčo vhĺbenie sa a zainteresovanosť označuje zostúpenie do našej telesnosti a emócií. Pasca je to vtedy, keď nás stavy tranzu opanujú natoľko, že v nich chceme zostať, lebo sa už viac nechceme zaoberať reálnymi problémami a skutočným svetom. Prekračovanie hraníc nášho bytia sa však nemusí stať prostriedkom, ktorým popierame svoju ľudskosť. V skutočnosti je to práve kontakt s ľudským utrpením a nedokonalosťou, vďaka ktorému si môžeme osvojiť užitočnú pokoru. V stavoch tranzu môžeme získať pocit, že sme sa oslobodili od vlastnej poklesnutej prirodzenosti. Nikdy sa od nej neoslobodíme. Utrpenie je jednoducho súčasťou života. Bez ohľadu na to, čo vnímame ako svoj najvyšší duchovný cieľ v živote, tento cieľ sa nachádza práve tak v utrpení, ako i mimo neho. (Jasmin Lee Cori, Healing from Trauma). Môžeme teda povedať, že to, k čomu nás Boh vyzýva, nie je duchovnosť ako obrana. Ale duchovnosť ako odvaha. Nie je to jednoduché. Možno je to tá najťažšia vec v živote.

Druhým koreňom strachu z duše môže byť strach zo sklamania. Kde sa tento strach berie? Bojím sa prijať tie časti seba samého, ktoré neprijíma moje okolie. S týmto odmietaním našej prirodzenosti sa prvýkrát stretli v našich rodinách. Malé dieťa nevie, čo je správne a čo nie. Je biologicky aj psychologicky nastavené na učenie. Urobí všetko preto, čo od neho chcú dospelí, tí „všemocní obri“. Nechce riskovať stratu vzťahu so svojimi rodičmi alebo opatrovateľmi, tuší, že by to mohlo ohroziť jeho život. Snaží sa všetkými silami zaistiť pozornosť, či už poslušnosťou alebo vzdorom. Niektoré veci sa naučí dobre, iné sa, pochopiteľne, naučí zle. Rodičia sa niekedy zľaknú toho, čo sa v dieťaťu rozvíja a prenášajú na neho to, čo im samým bolo upreté. Poznáme to všetci.

Existujú rodiny, v ktorých sa nemôže plakať. Rodiny, v ktorých sa nemôže hnevať alebo hádať. V ďalších vám nie je dovolené hrať sa a zabávať, pretože ustavične treba pomáhať a pracovať. V iných nie je v poriadku tešiť sa a smiať. Sú rodiny, ktoré veria, že je nesprávne mať pôžitok zo svojho tela. Je to predsa hriech. Niekde dospievajúce dievčatá nesmú byť príťažlivé a chlapci nesmú byť priebojní. V istých rodinách nie sú dovolené dotyky, v ďalších sa nesmiete sťažovať. Musíte byť predsa vďační. Vo väčšej alebo menšej miere sa to stane asi každému. Niekoho takto vychovajú rodičia, iného vyformujú učitelia, systém. Naučíme sa, že niektoré emócie nesmieme cítiť, a iné by sme mali cítiť na povel. Ale práve tomu, čomu neveríme vo svojom srdci, čo nám bolo odoprené, nebudeme veriť ani druhým, ani Bohu.

Ak neverím, že môžem byť milovaný, nebudem milovaný. Láska sa ku mne nedostane. Dvere do mojej duše sú zatvorené.

Veľmi často naši rodičia robili to najlepšie, čo vedeli. Ale už nie sme deti a nemusíme pokračovať v správaní, ktoré nám kedysi pomáhalo prežiť. Sme slobodní. Môžeme nabrať odvahu a uvidieť, že strach z duše je často prezlečený strach zo straty lásky druhých. Lenže keď nebudem sám sebou, nikdy nebudem skutočne milovaný. Milovať budú len moju spoločenskú masku a tento pocit sa stane zdrojom nespokojnosti a frustrácie. Čo s tým? Ježiš nám povedal: „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Ján 8:32). Myslím si, že sa to netýka len pravdy o Bohu, ale aj o nás samých. Dovoľ si precítiť pravdu o sebe samom, o sebe samej. O svojom živote. Oslobodí ťa to. Inak budeš celý život utekať.     

Cyprián z Kartága k tomu hovorí: „Chceš, aby ťa Boh počul. Ty však samého seba vôbec nepočuješ. Chceš, aby na teba Boh myslel, ty však sám na seba nemyslíš.“ (Anselm Grün, Co živí lásku). Čo by sa vlastne stalo, ak by som pravdivo čelil tomu, čo cítim? Nestalo by sa nič. To, čoho sa bojím, je už dávno tu. Bez toho, aby som tomu čelil, sa to však nezmení. Ale ak si pripustím, čo cítim a uznám, že si nemôžem vyberať svoje prežívanie, pripúšťam tiež, že tak isto to musia mať aj iní ľudia. A to znamená, že som s nimi na jednej lodi, spojený spoločným ľudským osudom. Zrazu už nemôžem hrať hru na „my“ a „oni“, dobrí a zlí, zrazu už nemám dôvod cítiť sa výnimočne preto, lebo som lepší. Nie som ani lepší, ani horší. Len hľadám svoju cestu, hľadám svoje miesto.

Som presvedčený, že liekom na strach z duše je skúsenosť Božej lásky. Božia láska nedelí našu dušu na „prijateľnú“ a „neprijateľnú“ časť. Všetko prijíma, premieňa a spája do jednoty osoby.

Úplne prvý výrok z Biblie, ktorý si pamätám z detstva, sú Ježišove slová: „Ja som cesta, pravda a život.“ (Ján 14:6). Keď som bol malý, moja babka ich mala napísané na zarámovanej katolíckej pohľadnici, ktorú mala vyloženú na stole. Čo vlastne znamenajú? Potrebujeme sa stať skutočnými ľuďmi rovnako ako Ježiš. Nemôžeme odložiť svoj život „na potom“. Tak ako nemôžeme uniknúť utrpeniu existencie, nemôžeme ani odkladať radosť na druhý svet. Ani Boh nám nedokáže dať to, čo sami sebe zakážeme. Premeškáme svoju jedinú šancu na rast. A rastieme nasledovaním Boha. Byť božím dieťaťom vlastne znamená byť pravým človekom. Dieťa sa v prvom rade nepozerá na to, čo si o jeho správaní myslia druhí. Počúva svoje vlastné impulzy. Niečo z jeho prirodzenosti sme stratili a nie je to dobre. Možno sa potrebujeme naučiť jednoduchú vec: nesúdiť a neutekať. Uznávať svoju dušu, uznávať druhých, uznávať Boha. Ak milujeme, sme praví, pravdiví a hráme fér, zachovávame prikázania. Boh nám verí a máme u neho miesto. V tomto zmysle je Boží príbytok liekom na Heideggerovskú „nezabývanosť“. Je to naše miesto v srdci Boha. A lásku Boha stratiť nemôžeme, lebo je nepodmienená. Nemôžeme stratiť svoju dušu. Lebo čo je v láske, to trvá.

Myslím si, že viac ako čokoľvek iné človek hlboko v duši hľadá dve veci: pôžitok a zmysel. Je zvláštne, že v láske sa stretávajú obe. Možná práve preto láska vyháňa strach.

 Alexander Plencner